Mať nároky. Byť ambiciózny. Neuspokojiť sa s málom. Veď kto sa neuspokojí s málom, ten bude stále nespokojný. A kto bude stále nespokojný, bude sa večne vrtieť a niečo chcieť. A kto sa večne vrtí a niečo chce, veľa toho nakupuje. A kto veľa nakupuje, ten spĺňa kritéria aktívnej ekonomickej jednotky. Produkuje zisk, nakupuje, zvyšuje HDP. Tak nejak mi to vyšlo pri mojich včerajších výpočtoch.
Potom je tu prísnosť a tvrdosť. Tvrdosť nám má zaručiť úspech, obranu pred trápením, chudobou, samotou. Prísnosť je vlastne tak trochu sexy. Byť na seba prísny v posilke, byť na seba prísny pri nákupoch, byť na seba prísny pri milovaní, byť na seba prísny počas spánku. Že či spím dosť vystretý a či som sa pred spaním dokonale odlíčila. Že či mám dostatočne perfektne vydepilované nohy, či sa usmievam rovnako príťažlivo ako tá kočka, ktorú lajkol na instagrame. Lebo ak by nie, do rána by mohol skončiť svet. A ono by to vlastne možno vôbec nevadilo, akurát by sme už potom nemohli toľko nakupovať. A to HDP…
Byť na seba tvrdý znamená mať na seba veľké nároky. Ale to je veľmi vratká lávka. Je to ako kráčať po nylonovom lanku nad priepasťou so žralokmi. Je to ako vraždiť svoju vlastnú dušu. Celkom pomaly a nenápadne. Budem sa opakovať, keď pripomeniem, že cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami.
Dôslední workoholici sa budú do krvi brániť. Veď robia službu nám všetkým. Svojou dokonalosťou (ale tiež ješitnosťou a latentným narcizmom) osvetľujú tento svet ako halogény osvetľujú Slovnaft, idú príkladom, odvádzajú dobrú prácu a činia spoločnosti zadosť. Nobelovu cenu za mier pre všetkých!
Tiež som chcela veľa urobiť a dokázať. Avšak tak trochu vypočítavo. Aby som mohla vyžadovať hladkanie po hlavičke. Že aká ty si, Karolínka, šikovná. Pracovitá. Múdra.
Lenže to hladkanie po hlavičke bolo vždy krásne akurát tak v mojich túžbach a predstavách. Akonáhle sa dostavilo aj v realite, odmietla som ho. Zmenila som sa na tú tučnú rybu s pichliačmi. A všetko a všetkých som odohnala. Potom mi prišlo smutno. A tak som začala zaháňať smútok prácou a aktivitami. V túžbe, že príde pohladenie. Ktoré, ak prišlo… No, veď to už poznáte...
Na niečo som prišla. Nie len workoholizmus, ale všetky závislosti sú dôsledkom nedostatku schopnosti skutočne milovať. Závislosť na alkohole, tabaku, na hazarde, závislosť na druhých ľuďoch. Závislosť na vzrušení, závislosť na romantike. Závislosť na veľkých gestách. Neustála potreba stimulu, elektrických výbojov, len nezostať v tom trýznivom tichu, kde som len ja a ten tichý hlások, ktorý mi pripomína, aká je moja duša roztrieštená. Ako zrkadlo, ktoré už nikto nikdy neposkladá. Ale prečo nebyť jemný? Prečo nebyť roztrieštený? Má s tým zase raz niečo dočinenia ekonomika? Prečo nebyť neurotik, keď majú neurotici ten najväčší kľúč k tvorivosti? Prečo tými kúskami nepolepiť vázu, neozdobiť nimi veľkonočné vajíčka, nevysypať nimi mandalu?
A že skeptici nás, jemné dušičky, zožerú zaživa? Skeptici sa požerú navzájom, hneď potom, čo unudia samých seba k smrti.
Nik iný tú prácu za nás neurobí. Vážiť si seba samého. Milovať seba samého. Ako blížneho svojho. Ten je až na druhom mieste, aj keď ťa rodičia v dobrej viere učili niečo iné. Pretože až keď budeš mať rád seba (a to decko v tebe, ktoré vždy vie, čo robiť a kam ísť), bude mať z tvojej existencie úžitok aj niekto iný. Keby som chcela byť priveľmi poetická, napísala by som, že až vtedy budeš môcť byť halogénom pre kohosi osobný Slovnaft.
Kým sa nevieš pohladiť sám, každý dotyk od iného človeka bude ako pohladenie hrdzavým ostnatým drôtom. Nikomu neuveríš, že ťa má rád, kým sám nezažiješ schopnosť byť nežný sám k sebe. Kým nepochopíš, že skutočná jemnosť a láska nemá nič spoločné s bezbrehou toleranciou a rozmaznávaním, ktoré sú práve tak zhubné ako zanedbávanie a nezáujem.
Neviem, kde to začína. Možno pri každom pohľade na seba či na iného človeka, pri ktorom nám mysľou prebehne určitý súd.
Tá je tučná. Jaro je hlúpy. Som nemožná. Keby som bol tak pracovitý ako Ivan, môj život vyzerá celkom inak.
To všetko nás naučila naša spoločnosť zameraná na výkon, naše milujúce okolie, ktoré nám chcelo tak dobre. A my sa môžeme aj pretrhnúť, aby sme sa to konečne naučili správne.
Napríklad že: Tá má ale pekné oči. Aha, aké milé je, keď sa Mona hanbí. Tamten rozumie pivu a má svoj vlastný slad. Jana šije šaty z odpadkov a Kubo je profesionálny flákač a hrozne ho za to uznávam.
Je fajn, že sa z času na čas mýlime a že si to dokážeme odpustiť. Zajtra sa pripravím lepšie.
Na to, že srdce je kvet.
A že občas stačí iba trochu vody.
Moja mama sa s rastlinami rozprávala. Hovorila im pekné veci a ďakovala za to, že rastú. Nič viac nemuseli. Iba rásť a byť. Hladila ich dlaňami a keď boli spustnuté, vzala ich a premiestnila z kúta izby na slnko.
