Pod označením pečiatková kultúra mám na mysli kolektívnu fixáciu nášho milého malého národa na náležitostiach formálnych, spísaných, opečiatkovaných; skrátka, myslím tým obľúbenú slovenskú súťaž o počet pečiatok na jeden hárok papiera o rozmere A4. Veľa právnych i iných náležitostí, sa, prirodzene, bez všetkých tých záhlaví, pečiatok, dátumov a podpisov nezaobíde, ale povedzme si na rovinu, v mnohých prípadoch pripomínajú tieto hry na dôležitosť skôr komické snahy určitých osôb zachovať (či skôr vybudovať?) si v spoločnosti vážnosť, rešpekt a úctu.
Ak mi teda dovolíte používať v nasledujúcich odsekoch slovné spojenie pečiatková kultúra na označenie vyššie uvedeného fenoménu našej spoločnosti, isto sa zhodneme na tom, že má naša krajina naozaj bohatý kultúrny kapitál. Naposledy ma o tom presvedčila moja priateľka, ktorá mi napísala správu v znení:
"Nevies mi zohnat peciatku? Pamatas, ako vtedy, z tej produkcnej firmy. Potrebujem ju pre doc. G., akoze som mala tento semester prax v mediach..."
Moja priateľka študuje na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Jedným z predpokladov pre úspešné ukončenie ročníka je potvrdenie o absolvovaní praxe v médiách. Netreba skúsenosti, netreba vedomosti, netreba výsledky a zručnosti, tobôž netreba nápad. Treba pečiatku.
Pečiatka zastupuje všetko to, čo nemáme čas odkontrolovať a čím sa nemáme čas zaoberať. Áno, školy sú preplnené a vyučujúci demotivovaní, každý má zodpovednosť sám za seba, nie sme predsa malé deti, mali by sme byť proaktívni, výška je o samoštúdiu... No ani toto všetko nebráni pedagógom pristupovať k výučbe tvorivo, mať požiadavky, ktoré budú študenti napĺňať - avšak s radosťou a nie zo strachu.
Zaujíma ma, dokedy bude národ slovenský ľpieť na formalitách a byrokracii i v takýchto absurdných situáciách. Všetci sa oháňajú školstvom - vraj treba začať tam. Možno že sa to dá aj bez dotácií navyše či bez radikálnych zmien smerníc a že riešenie základných problémov je oveľa bližšie, než si myslíme. Mám pocit, že alternatívou k vyžadovaniu podobných nezmyselných potvrdení, ktoré by si dokázal zohnať či sfalšovať aj debilný človek, by mohlo byť sprevádzanie študentov k jadru ich osobností, v ktorom sa nachádza odpoveď na základnú otázku - čo ma úprimne a skutočne baví a napĺňa? Čo má význam? Ktorá činnosť ma napĺňa takou tvorivou energiou, že vďaka nej budem môcť vykonávať svoje budúce povolanie s chuťou, radosťou a pocitom zadosťučinenia? Myslím si, že úloha pedagóga je práve v takomto tvorivom, prijímajúcom a inšpirujúcom prístupe k výuke.
Takže, milí vyučujúci - papučovej kulturistike sa pokojne venujte i naďalej. Je to zdravé a dobré na nervy, inak by som tomu nevenovala väčšinu môjho voľného i pracovného času. Ale na tú pečiatkovú sa vykašlite. Môže sa vám totiž stať, že vás jedného dňa nebude brať nikto vážne. Alebo, ešte smutnejšie - študenti, ktorí sami preliezali univerzity s odretými ušami, o vás budú písať uštipačné blogy.
