O hudbe

Muzikanti neodchádzajú do dôchodku; jednoducho prestanú hrať, keď v nich už nie je viac hudby, napísal Louis Armstrong. Do mňa sa hudba nasťahovala keď som mala asi deväť. Otec mi kúpil walkman a všetky kazety The Beatles.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)

Narodila som sa do bytu, ktorý pripomínal obchod s gitarami a audiotechnikou. Pod oknami odpočívali obrie listy Difenbachie strakatej. Šťavelan vápenatý pulzoval v žilách rastliny, mama povedala - nestrihať, nešklbať a hlavne neoblizovať! Keď som bola druháčka na základke, jednou z mojich najväčších radostí bolo prísť z ihriska domov, sadnúť si na zem a pustiť si z obrovskej hi-fi veže The Beatles. Poznala som všetky albumy naspamäť. Na spánkoch som mala bordové otlaky od plastového rámu slúchadiel. Priala som si, aby so mnou spolužiaci zdieľali moju obsesiu, avšak márne. Musela som si počkať dobrých pätnásť rokov, kým začali veľké módne reťazce vypľúvať tony čínskeho textilu potlačeného logom The Beatles a predávať ho za nekresťanské peniaze. Zatiaľ čo tri štvrtiny majiteľov tričiek s logom The Beatles nepoznajú ani len mená členov, ja viem o nich úplne všetko. Viem, že Ringo hral na perleťové bubny značky Ludwig, viem, že názov skladby Lucy in the Sky with Diamonds má v sebe zašifrované LSD, viem, ako vonia aj chutí nórske drevo, viem, že Yoko Ono nevie spievať a dokonca viem, že John Lennon vyletel po smrti do neba, fajčil tam s Hendrixom hašiš a odvtedy celé dni vysypáva jemným farebným pieskom obrie mandaly. Od môjho krstného otca Paľa som dostala na vianoce videokazetu Yellow Submarine. Vždy, keď som dopozerala pásku animovaného filmu o The Beatles, spýtala som sa mamy, či sa podľa nej niekedy stalo, že by si George, John, Paul alebo nebodaj Ringo potreboval počas koncertu prdnúť. Veľmi ma zaujímalo, ako by si s takouto situáciou na pódiu bítlsáci poradili. Predstavovala som si, že by to bolo zreteľne počuť cez celý amfiteáter, až by sa postupne celý priestor naplnil trápnym tichom a posmeškami. Chrobáci by prestali hrať a miesto toho by začali rýchlo baliť aparatúru a schádzať z pódia. Kariéru by následne zavesili na klinec. Jednohlasne by sa zhodli na tom, že čo je veľa, to je moc. Mama mi neskôr povedala, že keby sa to aj náhodou stalo, pravdepodobne by to nebolo cez ten hluk vôbec počuť. To ma upokojilo, a tak som sa mohla znova plne sústrediť na Abbey Road, Help! aj Revolver.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Prvú skúšobňu som mala s Filipom v pivnici jeho mamy. Filip býval na Jakubáku, mal psa Doda, ADHD a veľký talent. Voňalo to tam vápnom a potkanmi (v tej pivnici, nie v ich byte). Založili sme kapelu. Volala sa Metafora a za ten názov sa mi spolužiaci posmievali. Kým oni sedeli doma pri telke, my sme s Filipom písali texty o hlbokom zármutku z nenaplnenej lásky. Filip mal gitaru od otca, spravil mu na nej snímače a narovnal krk. Ja som si poskladala bubny z bielych plastových vedier od maliarskej farby. Činela visela zo stropu na kábli od lampy. S odstupom času si skromne myslím, že Metafora mala gule. Bolo to možno to najúprimnejšie, čo sa mi v živote podarilo. Žiadne ego, iba potreba hrať a kričať. Mali sme asi jedenásť alebo dvanásť, nosili postrihané rifle, čo vyzerali ako narezané špekačky a tričká s kapelami. Ja som mala tričko Iron Maiden, aj keď som mala od nich iba jednu výberovku, Filip nosil Deep Purple. Hovorí sa, že hevymetal si nevyberá. Kým sa Filip zoznamoval s drogami, ja som doma fňukala, aby ma otec zapísal do základnej umeleckej školy na bubny. Filip išiel medzitým do basy. Ja som trénovala rytmické stupnice. Dievčatá sú poslušnejšie, ale iba preto, lebo musia byť.

SkryťVypnúť reklamu

Z okna takmer dovidím na Dulák. Prizerám sa, ako postupne búrajú Cvernovku, rozoberajú ju ako stavebnicu z Lega. V Cvernovke som hrala asi s troma kapelami. Storočná cvernová továreň pre mňa symbolizovala jedno z posledných miest, kde vznikali súčasné kapely, kde kvitli vízie a hudobné nápady dostávali hmotu. Stará industriálna budova sa sedem dní v týždni triasla umením a kultúrou. V halách tancovali tanečné skupiny a súbory, zo suterénov dunel death metal, v budove na okraji areálu sa pripravoval divadelný underground. Nejeden klip bratislavskej kapely vznikol v priestoroch Cvernovky. Krásne miesto - niečo medzi smetiskom a scenériou z postapokalyptickej počítačovej hry, to celé na troskách toho, čomu hovorím industriálna peknosť. Kapela Katapult má skladbu, v ktorej sa spieva - A co děti, mají si kde hrát? A tak sa pýtam - a čo pankáči, budú mať kde hrať?

SkryťVypnúť reklamu

Skúšobní je zatiaľ stále pomerne dosť. Výmeničky tepla prerobené na skúšobne, garáže v ktorých v zime mrzne a v lete sa v nich nedá dýchať, Istrochem či Dimitrovka, bývalá chemická továreň, ktorá v súčasnosti slúži na výrobu syntetických hnojív. Stále tu máme kultúrne domy, ktoré vás svojim nezameniteľným éterom vrátia do šesťdesiatehoôsmeho, či sa vám to páči, alebo nie. Buržoázia má prístup k prístavbám v rodinných domoch, šikovní kamoši majú štúdiá a ak máte peniaze, spravia z vašich krivých pokusov o hudbu bezchybnú jazz-fusion-progresívnu nahrávku. (A ak si počas nahrávania náhodou prdnete, zvukmajster to dvoma klikmi myšou vymaže zo všetkých stôp a mikrofónov zároveň - úžasné!)

SkryťVypnúť reklamu

Moja stará mama si viedla denník. Písala v ňom veľa o láske, dokonca v ňom položila základy pravého života. Ten má podľa nej tri princípy - lásku, žiadosť a túžbu. Napísala tiež niečo o umení. Umenie je vraj most, ktorý nás spája s bohom. To je pekná myšlienka. Skúsim to aplikovať na skúšobňu. Podľa mňa je skúšobňa most, ktorý nás spája s čímsi, čo tak veľmi obdivujem na osemdesiatkách, na období mladosti mojich rodičov (a je celkom možné, že je to jediná vec, o ktorej možno hovoriť v omámení spomienkového optimizmu). Mám na mysli hudbu a všetko spojené s procesom jej tvorby. Mať kapelu bolo mať kamarátov, mať kapelu znamenalo chodiť na pivo k Františkánom, v kapele sa síce opatrne, no o to kvetnatejšie kydalo na systém, kapela bola priestorom pre snívanie o vlastnom koncerte v Pekáči alebo vo Véčku. Nič z toho si nemôžem pamätať. Ale pamätám si pocity z rozhovorov s rovesníkmi môjho otca, pamätám si zasnené pohľady, pamätám si žltú ponorku, v ktorej som preplávala detstvo a vôňa vápna je ešte stále môj najobľúbenejší parfém. Pamätám si koncerty - tie vydarené aj tie, na ktorých som sa od hanby skoro prepadla pod zem, pamätám si pocity zmyslu aj nezmyslu, ktoré mnou lomcovali, keď som trieskala do malého bubna rytmickú stupnicu. Všetky kapely sa mi akosi rozpadli. Buldozér ich v Cvernovke nabral do železnej papule a odviezol bohviekam. Je z nich piesok a prach. Pošlem ich hore Johnovi, možno ním vyzdobí nejaké prázdne miesta vo svojich nebeských vymaľovánkach. Nič však nie je stratené. Začala som hrávať rokenrol so sympatickými, mierne prešedivelými pánmi. Led Zeppelin, Deep Purple, Cream, CCR ale aj Come Together od Beatles. Muzikanti neodchádzajú do dôchodku; jednoducho prestanú hrať, keď v nich už nie je viac hudby. No mať v sebe hudbu po celý život - to je vec!

Karolina Uherčíková

Karolina Uherčíková

Bloger 
  • Počet článkov:  18
  •  | 
  • Páči sa:  0x

"A predsa - to, čo hľadajú, by sa mohlo nájsť v jedinej ruži alebo v troške vody..."Viac sentimentu na mojom druhom blogu. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

SkryťZatvoriť reklamu