Dnes je 8. mája 2020. Pripomíname si 75. výročie ukončenia 2. svetovej vojny a víťazstvo nad fašizmom. Už viac ako mesiac som v dobrovoľnej karanténe, izolovaní od ľudí, od sveta. Ale myseľ moja v izolácii nie je a slobodne sa prechádza dávnou minulosťou, ktorá sa mi priblížila neuveriteľne v živých farbách a silným hlasom.
Uvedomujem si, čo si to vlastne pripomíname po toľkých rokoch. Nebolo by v poriadku, ak by som si pri tejto príležitosti neuvedomil ten strašný a neľudský obsah vojny, ktorú si dnes pripomíname. Keď začala mal som 9 rokov a keď skončila, bol som už zrelý puberťák. Pamätám si toho dosť. Aj vojnový Slovenský štát, aj Slovenské národné povstanie, aj holokaust. Samozrejme z pohľadu života, ktorý som vtedy žil v mojej rodnej dedinke, ktorá má tak krásne meno Malé Dvorany. Meno to historické je, pretože siaha až do 13 storočia.
Utkvelo mi veľmi v pamäti keď sa zrodil Slovenský štát a môj otec, vtedy richtár obce, zapálil si naraz dve cigarety a fajčil ich s obrovskou chuťou. Bol hrdý Slováčisko. Prezident Jozef Tiso v tejto malej dedinke nebol stredobodom pozornosti. Ľuďom stačil kostol a pán farár. O prezidentovi Tisovi sme sa v rodine dozvedali iba preto, že môj najstarší brat bol študentom Učiteľského ústavu v Bánovciach nad Bebravou, kde Tiso mal faru, ktorú každú sobotu navštevoval a pravidelne sa stretával aj so študentmi a rozprával im všetko aktuálne a zaujímavé. A o Tisovi som sa takmer z blízka dozvedal až v Bratislave, kde som býval ako študent prvého ročníka Štátnej priemyselnej školy strojníckej, u rehoľných sestier v kláštore na Leninovom námestí, terajšie Jakubovo. Bývala tam aj Tisova sestra s dvomi deťmi. Práve prebiehal súdny proces s Tisom, ktorý sme počúvali z rozhlasu v priamom prenose.
V mojej rodnej dedinke bol veľkostatok i liehovar, ktorý vlastnila židovská rodina a na „pánskom“ pracovali dedinčania ako bíreši.
V tejto židovskej rodine mali dvoch chalanov, približne v mojom veku, s ktorými som sa veľmi kamarátil. Až raz prišla do dediny strašná správa, že celú židovskú rodinu odvážajú kdesi preč a že sa už nikdy nevráti. Tomu som vtedy celkom nerozumel, ale dedina áno a bola celá vystrašená, ale aj uplakaná. To bol ten čas holokaustu. Dnes už viem čo znamenal. Ale tiež dnes už viem aj to, že v tejto 2. svetovej vojne zahynulo šesťdesiat až sedemdesiat miliónov nevinných vojakov, civilistov, vrátane detí. Boli to všetko obete vojny, ktoré mali pred sebou život plný ľudských príbehov. No mŕtvi príbehy už nemajú.
Dnes som dočítal knihu členky nášho Klubu nezávislých spisovateľov Denisky Fulmekovej, ktorej názov je Konvália - Zakázaná láska Rudolfa Dilonga.
Spomenul som krutý príbeh 2. svetovej vojny, na ktorý sa zle spomína. Ale príbeh ktorý Deniska popisuje v svojej knihe, nedá sa nespomenúť. A odohrával sa za Slovenského štátu, dokonca v čase holokaustu. Je to príbeh neuveriteľne krásny, ale aj komplikovaný. Je to príbeh židovského dievčaťa Vali Reiszovej, ktorá sa počas holokaustu stala matkou dieťaťa františkánskeho mnícha, exponovaného básnika za Slovenského štátu Rudolfa Dilonga. Je to aj rodinný príbeh Denisky Fulmekovej, keďže jej matka je dcérou oboch protagonistov. Deniska je teda vnučka Dilongova a to je už čo povedať. A že tento príbeh mohol sa zrodiť a mal dlhé pokračovanie, to je zásluha Dilonga, ktorý v období holokaustu vybavil osobne u prezidenta Tisa výnimku pre Vali Reiszovú, aby ju neposlali ako židovku na hotovú smrť.
Kniha Konvália ma tak zaujala svojou autenticitou, že sa neviem od nej odpútať. Je to jedinečná literárna predloha na dokument o slávnom slovenskom básnikovi Rudolfovi Dilongovi.
Aj dnes sme svedkami neočakávaného príbehu, ktorý sa volá pandémia koronavírusu. Tento príbeh prebieha po celom svete. Je to teda svetový príbeh, tak ako ním bola 2. svetová vojna, ktorú nespôsobil vírus, ale človek. To je na tom to strašné. Chválabohu sú a budú vždy aj príbehy o živote, nie smrti, o láske, nie o zlobe a utrpení. Kiež by raz budúce generácie spomínali nielen na víťazstvo nad fašizmom, ale aj nad všetkými chorobami zapríčinenými baktériami a vírusmi, vďaka ktorým však človek a ľudstvo vôbec žije. A to je ten paradox.
Napriek všetkému čo som tu spomenul, môžem s istotou povedať a určite nielen za seba, že život má aj krásne stránky, vie byť aj ľudský a lásky plný.
Nedajme si ho preto vziať, ale ani lásku.
