Zima ako má byť

Ráno ako každé iné. Čerstvé dojmy z už zabudnutých snov, včerajšieho príjemného posedenia jemne kolorovaného horúcou čokoládou, dvoma vineami a dvoma svetlými pivami a šokujúcim odhalením veku milej slečny od stola od vedľa (na prokurátora by to sice nebolo, ale LTT ;) ). Bolo to jedno z tých neplánovaných stretnutí okruhu ľudí, čo sa vidia tak dvakrát za rok, no majú sa vždy o čom porozprávať, zaspomínať si a samozrejme sa zasmiať. Hneď na to však prichádza kruté vytriezvenie - je pred nami posledný pracovný deň tohto kalendárneho roku. Áno, je pracovný. A tak nasleduje štandardná ranná konverzácia, rituál očisty tela (veď duša sa čistí večer), zaodenie sa a posledná kontrola PKM (peňaženka, kľúče, mobil). Krátky no nevyhnutný pozdrav na rozlúčku a hurá do práce.
Radosť z cesty do práce a chuť na PRC (jasne ze je to prva ranna cigareta) razantne ruší zima, sneh a fujavica, ktorá ma bez okolkov prefacká a preberie z posledných sladkých sedmispáčaskych mdlôb. Narastaním doby pochodu v týchto arktických podmienkach sa rázne mení môj názor na povahu dňa a začínam sa nesmierne rýchlo tešiť na to ako do tej práce dorazím. To sa našťastie aj podarí. A po rozmrznutí pozerám cez okno von a rozmýšľam kto zas koho tam hore musel vytočiť, že sa takto musí vyzúriť na počasí.

Ale veď je zima, a keď už je, tak nech stojí za to, tak ako všetko v živote...