"Mami, už nemám päť rokov!"

Skončila som síce stredné vzdelanie a „uletela z domu“ (síce len na kúsok, ale i tak), ale necítila som sa tak, že by sa zrazu niečo na mne zmenilo. Samozrejme, o kopec vecí sa starám teraz sama, a niekedy ma hnevá, keď ma mama kontroluje, čo mám oblečené, alebo čo jem, keď som náhodou doma. Vždy jej hovorím „mami, už nemám päť rokov! Viem sa o seba postarať!“ Inak ma však považujú za samostatného človiečika a tým zisťujem, čo všetko sa mi vlastne pred očami otvára.

S kamarátom sme sa zhodli, že proste v určitom veku nás rodičia prestanú považovať za decká, a stanú sa z nás dcéry a synovia serióznejšieho hlasu. V tento moment proste už nemajú rodičia potrebu držať všetky tajomstvá pod pokrievkou, už nemajú tendenciu nás brániť pred realitou. A tá nás niekedy zráža na kolená... zrazu vidíte, že rodičov nebaví už skrývať ich pocity, vidíte pravé podstaty rozvodov, zrazu sa dozvedáte o nevlastných deťoch v rodine, o únave zo života alebo zo vzťahov. Zrazu sa objavujú nemanželské pomery, smútok a nespokojnosť v rozhovoroch. Už opadá maska, ktorá nám celý doterajší život dávala dôvod veriť, že život je fajn. Všetky tajné dvierka sa otvoria a nikto sa nás nepýta, či to chceme počuť. A ako sa s tým máme vyrovnať? Keď zisťujeme ako to vlastne je, často nie sme prekvapení a občas cítime, že rovnaký pocit máme aj v schovaný v hlave. Ťažké je však uveriť, že už je to naisto. Ako keď ste tušili, že dostanete zlú známku a potom ste zistili, že je to naozaj tak. Máme pocity potom hodiť za hlavu a tváriť sa, že ten NÁŠ život, čo nás čaká, bude inakší a lepší? A prečo by mal byť?
Sme síce dosť starí na to, aby sme tie správy prijali a tvárili sa, že sme všetko tušili. V skutočnosti je to často rana pod pás a je to daň za to, že sme asi dospeli.