Dovolenka, 13-ty august

Popri celodennom balení som stíhala venčiť psa, čítať knihu a písať si na ICQ. Navyše som poslednú hodinu som robila reklamu na soundtrack Veľmi nebezpečné známosti a na Matkina. Nejako veľa kamarátov sa nachádza v posteli s vernou kamarátkou chrípkou alebo nejakou jej mutáciou a tak som si povedala, že pár informácii o tom, ako zabiť nudu im môže len pomôcť.
No ale celkovo, ako sme sa dostali k tej dovolenke? Vlastne ani neviem kedy ten nápad vzkrsol, možno to bolo už v zime. Každopádne som protestovala, že som už päť rokov nevidela more, a že keď ho neuvidím tohto roku, tak ktovie kedy najbližšie.
Rodičia ako pasívny spolupracovníci mlčky súhlasili a tak sme návrh na dovolenku presunuli do občasných tém, pričom sme asi nikto neverili, že to výjde. Poznáte to - témy o ktorých sa radi bavíte, ale zároveň nemáte nutkanie nič vybavovať a viete, že sa nič nestane, ak sa to nesplní. To je moje obľúbené.
S postupom času, lepšie povedané s postupom leta, sme sa ako-tak zhodli na dátume, kedy to (neuveriteľné, ale) všetkým vyhovovalo. Týmto sa naša dovolenka posunula kúsok „do dohľadna“, čo bol vcelku odvážny krok, hlavne z toho dôvodu, že sme sa stále tvárili, že všetko príde samo.
Ďalším impulzom pre plánovanie cesty bol môj narodeninový darček - ja som osoba spokojná s vecami čo mám, a keď niečo nemám tak to riešim hneď, a nikdy potom neviem, čo na narodeniny. Tohto roku teda zvíťazili plutvy, keďže plavecké okuliare, ktoré boli pôvodne nádejným súperom prehrali kvôli láskyplnosti mojej sestry, ktorá mi požičala vlastné.
Keď si to tak sčítam - mali sme štát, dátum a plutvy - výjde mi, že sa už nedalo cúvnuť. Takže sme sa museli začat tváriť tak, že sa naozaj niekam ide. Všetkým známym sme hovorili, že ideme na dovolenku a dokonca sme uvažovali nad potencionálnym nákupom. Realite sa naša vízia začala podobať až včera - keď sme išli so psom k veterinárovi pre pečiatku, o tom, že sme všetci zdraví, navštívili hypermarket a nechali v ňom tri tisícky po nákupe minerálok a všetkých sáčkových a konzervovaných jedál. Normálne som sa začala tešiť, ako zaplavím svoje telo toľkými Ečkami, keďže sa mi už dlhšie zdalo, že začínam chytať absťák po glutamane.
Medzi naše prípravy patrilo aj čistenie auta, ktoré som zvládla za nejaké necelé dve hodiny s otcom na pumpe. Po vyčistení vyzeralo naše auto skoro ako Audi (inak máme Formana) a cítila som sa v ňom ako v raji. Na druhý deň síce prestalo fungovať autorádio, ale moje podozrenie na vytopenie saponátovou vodou vyvrátil vypadnutý káblik.
A taktiež začala mama stresovať, že kam do toho Chorvátska ideme... Tak sme ju odkázali na autoatlas Európy. Jej túžbou bola Istria, ale keďže hrozili dajaké mráčiky, rozhodla sa presunúť prst niekde nižšie. Nakoniec sa rozhodla, že chce ísť niekde medzi Zadarom a Splitom. Keďže sa nevedela blišie rozhodnúť, zobrala som jej mapu z rúk a pozerala, čo sa mi páči. Pripadala som ako pred niekoľkými rokmi, keď som bola snáď jediný krát u sestry v triede a mali na lavici veľkú mapu sveta. A všetci jej spolužiaci a ja, sme len tak chodili po mape prstami, a hovorili kde sa nachádzame a ako ľakho sme sa tam dostali. Tentokrát som sa dostala prstom na ostrov (mám pre ne nejakú romantickú slabosť) s mestom Tisno, na ktorý šla priamo cesta. Môj ostrov bol schválený, takže sme splnili posledný bod nášho plánovania.
Dnes nám ostalo odniesť malú fenku k babke, lebo ona by sa pri mori zbláznila a okrem toho mala nedoliečenú folikulárnu konjunktivitídu, takže sme ju nechali na liečebnom pobyte. K babke sme došli pred jedenástou a tá už mala pre nás napečené kura s ryžou, nádivku, polievku a rezance. Zareagovala som tak, ako by zareagoval každý, skoro som sa s babkou pohádala, povedala som, že žiadne kura jesť nebudem, že nie je ešte ani jedenásť hodín a že si ani žiadne kura brať nebudeme. Postavila som nám na kávu a napokon to babka prežila, lebo nám nabalila tri vyprážané rezne, takže mala aký-taký pocit, že neumrieme od hladu. Ešte sme jej museli slúbiť, že si dáme na seba pozor, že zvládneme cestu autom, že otec nezaspí, že nás nikto nezastrelí a ani nám nejdojde uprostred zemi-nikoho benzín. Potom nás prepustila s so spomínaními rezňami a nákladom pre celý zelovoc.
Celý zbytok dňa už prebiehal klasicky - každý balil niečo iné a veci sa nám len kopili a ešte stále kopia v predizbe. Máme zbalené radšej všetko, než aby nám chýbala rolka toaletného papiera. A nás čaká o štyridsať minút odchod a ja som len zvedavá, kde my vlastne skončíme tú našu dovolenku.