Môj flek je istý. Krajné sedadlo pri pravom okne v zadnej lavici, ktorú obývam spolu s tromi východniarmi. Predo mnou si chytila miesto dvojica mladých angličanov. Kým sa ona nervózne prehrabáva v kabelke, očividne iritovaná nezáujmom svojho priateľa, on usalašený na svojom vyhradenom pľaci sa venuje knihe. Pred nimi sa usadil starší nemecký párik. Dôchodcovia sa držia za ruky. Láskyplne sa pobozkajú. Prehodia pár krátkych všedných viet, zavše na seba pozrú, aby tak svojim pritakávaním dali najavo ich spolupatričnosť.
Moje myšlienky nechávam voľne plynúť. Ich obmieňanie sa je čoraz intenzívnejšie. Náš autobus naberá medzitým na diaľnici niekoľko kilometrov pred výjazdom na Schwechat plnú rýchlosť. Suchá vozovka sa otriasa pod maximálnou rotáciou ťažkých kolies. Gumové pneumatiky nabehávajú na trhliny a nerovnosti na ceste, ktoré spôsobili silné mrazy. Tlmiče pracujú. Je cítiť len mierne zachvenie.
Ako si to náš vetroplach valí po autostráde vo vyznačenom strednom pruhu, zrazu sa k nám z ostrej zákruty po príjazdovej ceste sprava prirúti na plnom plyne asi dvadsať tonový kamión. S ohlušujúcim hrmotom sa zaradí vpravo vedľa nás tak tesne, že jeho vystrčená kabína zachytí zadný cíp autobusu a my si môžeme so šoférom takmer ruky podať. Cestujúcim v posledných troch laviciach vykrútilo od nečakaného zdesenia krky. Zdalo sa, že čas sa na chvíľočku zastavil. Vycivení, so smrťou v očiach, podľahnú panickej predstave, že ľavý bok kamióna prerazí trup nášho vozidla a prepolí ho tak na dve polky. Pud sebazáchovy ovládne ôsmych pasažierov a v ten istý okamžik všetci naraz jednohlasne inštinktívne, v tom svojom materinskom jazyku, vykríknu jedno jediné slovo: „ Jesus! Ježiš! "
Piatok. Kostolný zvon odbíja dvanástu hodinu a ja si cez obedňajšiu siestu listujem v novinách. Zaujme ma dodatočný článok o zrútení poľského prezidentského špeciálu. Tajne prepašované informácie z čiernej skrinky prezradili posledné slová pilotov airbusu TU 154:
„Volali Ježiš! Ježiš! "
