Ódy na Bona Voxa nech skladá niekto iný. Ja udriem na inú strunu. Bude o Paulovi Davidovi Hewsonovi a neslávnych začiatkoch dnes už preslávenej hudobnej formácie.
Kedysi dávno prorokovala cigánka Paulovej matke Iris, že bude mať dve deti a to, ktorého meno sa bude začínať na P, okúsi nevídanú slávu. Do akej miery sa mladá žena nechala uniesť lichotivou veštbou, keď svojho mladšieho syna pomenovala Paul, zostane záhadou. Jedno je však isté. Paul sa dostal na výslnie už ako 20 ročný. Predtým sa však ešte osud s ním kruto zahral.
Keď mal 14 rokov, nečakane mu zomrela matka. V pubertálnom chlapcovi sa začal hromadiť hnev prepojený s bolesťou a samotou, do ktorej sa rád čím ďalej tým viac ponáral. Toto citové rozpoloženie sa odrazilo i v jeho tvorbe. Z niektorých songov skutočne sála, ako to sám Bono raz priznal, „opravdový vztek a nesmírně silná touha". Roky pestovaný pocit krivdy sa mu neskôr podarilo zúročiť a transformovať na svetovom pódiu do ohromnej sily domáhajúcej sa reforiem.
Čím ale bolo toto dieťa takým výnimočným? K pominuteľným vášňam, ktorým Paul chvíľkovo holdoval, bolo amatérske divadlo a šachy, ktoré ho omrzeli práve tak ako hra na gitaru. Naučil sa hrať na tri akordy a nadšenie pre hru sa rozplynulo. Vyniknutie našiel v pozoruhodnej obľube sa predvádzať pred zrkadlom. Zdravý exhibicionizmus vychádzal postupne na povrch. K nemu sa čoskoro pridružila neuhasiteľná ctižiadostivosť: „Když mi bylo šestnáct, nedokázal jsem se srovnat s představou, že si najdu práci, ožením se, dospěju a umřu. Chtěl jsem víc a rval jsem se, abych se ze zajetých kolejí vymanil." Svoje poslanie si splnilo i album Paulovho idola Bruca Springsteena z roku 1975 Born to run, ktoré priam filmársky rozprávalo o americkom sne.
V druhej polovici 70ch rokoch sa prehnala Britskými ostrovmi punková smršť. A hoci ho nový trend svojou ideológiou nijak nepohltil, upozornil ho na to, že človek nemusí byť hudobným virtuózom, aby vyjadril niečo nové a zmysluplné. Náhle sa mu nápad zostaviť vlastnú kapelu nezdal absurdný. Mimo toho mu imponoval punkový vyzývajúci imidž, ktorý zasycoval túžbu po pozornosti.
Vychýreným motorom, ktorý v roku 1977 dal veci do pohybu a postaral sa o prvotné zoskupenie dnešných U2, bol leták 15 ročného Larryho Mullena na školskej nástenke v Mount Temple. V tej dobe sa mladý bubeník ešte len pokúšal o hru na bicích. Dôvod, prečo hľadal členov kapely, bol prozaický. Chcel sa naučiť hrať. Konkurz sa odohral u Larryho doma v kuchyni. Zo siedmich či ôsmich adeptov vznikla dnešná zostava s výnimkou Dika, Daveho staršieho brata. Miesto v skupine Paul nenadobudol ani tak pre svoju kumštovú hru na gitaru lež najsilnejším hlasom spomedzi uchádzačov. Pseudonym Bono Vox z latinského ‚dobrý hlas' mu prischol z čias školských lavíc právom. O primát hlavného a neskôr aj sprievodného gitaristu ho členovia kapely pripravili a odstavili na spevácku koľaj.
Ďalším pánom na holenie bol Adam Clayton. Mladý frajer, ktorý mal za sebou už nejaké to účinkovanie v amatérskych kapelách. Nálepku rebela si vyslúžil ešte na strednej škole za niektoré vydarené kúsky, ktoré boli pochopiteľne v rozpore so školským poriadkom. Vylúčenie z Mount Temple ho neminulo. Ale ani obdiv za trúfalé buričské maniere. Dojem urobil i na svojich budúcich súbežencov v partii. Ovládal pojmy z brandže ako „jamování", „štace", „dohmat". A pôsobil tak, že vie, čo robí, aj keď to trebárs nevedel. Mal všetky hviezdne predpoklady. Malo to však jediný háčik, nevedel moc dobre hrať. To musel byť aj jeden z dôvodov, prečo sa tak ochotne zhostil úlohy manažéra. Obával sa, že z kola vypadne.
Iným podivínom bol Dave. Postavička, ktorá mala problém sa zaradiť do akéhokoľvek kolektívu. Na konkurz prišiel so starším bratom, ktorý bol tiež prizvaný do rodiacej sa kapely. Jeho cieľ bol jasný. Vyštudovať na univerzite medicínu. Prvú gitaru za cenu jednej libry si kúpil už v ôsmych rokoch. Chlapec sa pre hru zapálil a získal tak nemalý dispozičný náskok pred ostatnými členmi, ktoré mu o nedlho vynieslo miesto prvého gitaristu. Gro kapely postavili na ňom a Larryho bicích.
Po hudobnej stránke sa museli mladí ašpiranti dávať nejaký čas dokopy. Bono spomína na túto formáciu ako na hŕstku nehudobníkov s iskrou: „Když jsme byli na jevišti, byli jsme zoufalí. Snad každý večer jsme se chtěli rozejít, ale pak jsme se vždycky ráno probudili a chtěli začít znovu." Prvým odvážnym krokom bola účasť na školskej súťaži talentov, do ktorej ich prihlásil Adam. Potrebný kick mu dalo sledovanie vystúpenia punkových Clash v natrieskanej Trinity College. Užasnutý Adam bol skalopevne presvedčený, že i oni sami také niečo dokážu. Na súťaži ale pohoreli a na potlesk si zarobili akurát tak smelosťou.
K prvému ozajstnému úspechu si privoňali 1978 na inej súťaži talentov v Limericku, ktorú všakže tento krát vyhrali. Porotu dostali dosť podareným svojským podaním cover verzií a Davovým sólom. Prvá cena bolo neslýchaných 500 libier. O tomto ich počine zmýšľa dnes Bono takto: „Byli jsme v troskách. Zvlášť v porovnání se všemi těmi profesionály a tvrdými rockovými skupinami. Ale věděl jsem, že v nás něco je. Věděl jsem, jaký vliv máme na publikum na rozdíl od ostatných skupin. Využili jsme toho, že jsme byli poněkud slabí (...)." Na rad prišla ponuka hudobnej spoločnosti CBS Records a mimoriadna šanca na nahranie prvej profesionálnej demonahrávky. Mladí Íri nezvládli za noc zvuk a záujem spoločnosti „vyšuměl do ztracena".
Až priaznivá recenzia Billa Grahama znamenala prelom. Graham svojím kritickým stĺpčekom upozornil bývalého spolužiaka Paula McGuinnessa z Trinity College na prebúdzajúce sa talenty. McGuinness bol ambiciózny človek, ktorý sa mohol pochváliť pôsobením v zákulisí filmu. No za svoj životný údel si určil objaviť novú kapelu a túto priviesť na samotnú špičku. V tom čase sa udiali v skupine dve zásadné zmeny. Davov starší brat Dik opustil kapelu, ktorá sa svorne zhodla na tom, že by to chcelo iný názov namiesto doteraz noseného Hype. A tak sa zrodilo kvarteto s novým menom U2, ktoré si prepožičali od amerického špionážneho lietadla.
Na štvorici bolo niečo nevídané, čím prevyšovali všetkých ostatných. Brali sa príliš vážne, za čo sa čoraz častejšie upriamovali na nich kritické pohľady. Bono hovorí o tom takto: „Je zajímavé, že víra se dneska nenosí. Ať už je to víra v sebe sama nebo v něco jiného...‚farizejství', ‚bohorovost', to jsou kameny, které házime po lidech, kteří se prosadili."
Ako veľmi v seba verili, dokazuje vystúpenie pred dva a pol tisíckou punkáčov z roku 1978, kedy robili predskokanov londýnskej vychýrenej zostave The Straglers, ktorých grobianski fanúšikovia zasypali Bona a spol zapálenými cigaretami a hrubými nadávkami. On nad tým len mávol rukou a dodal, že ho to ani prinajmenšom neznechutilo. Jednak veril, že možnosti kapely sa naplno rozvinú až za hranicami rodného ostrova.
Pre U2 bolo typické, že sa od začiatku bránili írskemu zaužívanému monopolizmu estrádnych hudobných skupín, ktoré iba kopírovali songy iných interpretov, a potom ich vierohodne performovali v imidžu svojich idolov. Toto bola neslávna tradícia, proti ktorej sa búrili. Netajili sa tým, že zavrhujú stereotypy a túžia vynájsť novú identitu. Tieto nálady sa im zdatne podarilo pretaviť do ich charakteristického svojrázneho zvuku.
Koncom roka 1978, sedem mesiacov po ich prvom štúdiovom pokuse, sa zišli v Keystone Studios, aby nahrali druhé demo. Tu podali chvályhodný výkon. Kŕčovitosť sa vyparila a zvuk sa vycibril. To bolo prvý raz, čo sa Bonovi začala javiť sľubná vízia kapely.
Bolo tu ešte niečo, čo im hralo do karát. Írsko je krajina, ktorá žije živou hudbou tak asi ako žiadna iná na svete. Vysoká návštevnosť koncertov a obľuba hrania na hudobných nástrojoch sú len náležitým rezultátom írskej hudobnej kultúry. Takže vďaka tejto tradícii boli Íri schopní sa uživiť i ako hudobníci. Reči o novej skupine, ktorá si hovorí U2, sa rozniesli a nádejné kvarteto si začalo tak budovať meno.
Paul Mcguinness medzičasom vzal na seba úlohu manažéra, v ktorej sa neraz zaskvel. Nepretržite bol v pätách osobnostiam londýnskeho hudobného priemyslu. Jednou z nich bol Chas De Whalley, ktorý zastupoval londýnsku CBS. Po vypočutí druhej demonahrávky sa stroho vyjadril: „Na mé přesycené ucho to neudělalo žádný dojem." Viac menej ho nadchli historky o teátre, ktoré predvádzajú na javisku. 1979 odohrali U2 koncert v dublinskom nočnom klube McGonagles pod kritickým dozorom De Whalleyho a spolu sediaceho manažéra.
Energický prejav živého vystúpenia De Whallymu náramne zaimponoval a poznamenal na adresu Bona: „Bylo úžasné, jak se mezi písněmi pohyboval. Takový potenciál hvězdy jsem [viděl] naposledy před dvěma lety u Paula Wellera a The Jam." Chlapci si tak toho roku vybojovali spoluprácu na nahratie troch skladieb s prvým profesionálnym štúdiom na Windmill Lane. Bono sa vtedy do nahrávania tak ponoril, že vokálovú part zvládol nad očakávanie všetkých. Škrípalo to niekde inde. Ukázalo sa, že Larry a Adam neboli „zrovna nejlepší metronomy na světe", ako sa taktne na ich margo vyjadril De Whalley. Obaja, bubeník i basgitarista, mali predstavovať „rytmické srdce kapely". Nahrávanie v štúdiu je náročnejšie totiž v tom, že si vyžaduje zahrať jednu a tú istú vec v rovnakom tempe a rovnako rýchlo, znovu a znovu. Naopak pódium dovoľuje pri improvizácii ľubovoľne spomaľovať a zrýchľovať. Touto technickou dovednosťou vtedy akosi neoplývali. Výsledná remixovaná nahrávka, ktorá obsahovala tri skladby, išla u fanúšikov na dračku.
Bono si plne uvedomoval, že ak sa chcú i mimo Írska presadiť, musia preraziť v Londýne, v lone britského hudobného priemyslu. Bola to neľahká skúška, ktorú autor opisuje ako tu a tam premrhanú šancu s dávkou smoly lepiacej sa na päty. Anglické nočné kluby skomolovali ich názov na U2s, UR alebo V2. Naposledy ako V2 boli uvedení v Rock Gardene, kde predskakovali pred miestnou dievčenskou kapelou Dolly Mixtures. Na dôvažok, akoby to ešte nestačilo, nepadla o nich v následnej recenzii časopisu Melody Maker ani zmienka. Vzhľadom na nežičlivý vývin udalostí by bolo pochopiteľné, keby tú či onú kapelu pokorila kríza identity, následkom čoho by to zabalila a so stiahnutými ušami sa odplichtila domov. To by však kapelu nesmel komandovať Bono. Ten v rozhovore pre Record Mirror uviedol, že jeho zámerom je „to ostatním natřít. Chci aby lidé v Londýně kapelu slyšeli a viděli. Chci vystřídat kapely, které jsou nyní v čele žebříčků, protože si myslím, že jsme lepší." Na počet zvedavých divákov malo toto len nepatrný dopad. Ďalšia rana prišla, keď z nahrávacej zmluvy v Írsku, ktorá už visela na vlásku, odstúpila druhá strana. Záloha tak padla a verbovačky po Londýne sa ocitli v ohrození. Rodiny s priateľmi boli nútení, sa poskladať a zložiť dohromady 3000 libier, čím oddialili príchod muzikantov domov.
Konečne sa úspech dostavil, keď predskakovali newyorským artpunkovým rockerom Talking Heads. Tento raz hudobným periodikám neprekĺzli a áno! ba ešte aj napísali ich názov správne! Írski rockeri svojou dynamickou performance natoľko okúzlili speváka z Talking Heads, že ten im navrhol, aby si spoluprácu jednoznačne zopakovali. Navzdory tomuto povzbudivému zážitku sa odchod do rodného Írska nedal ďalej odkladať. Museli sa zmieriť s tým, že Londýn aspoň nateraz nedobyli. Táto skúsenosť, ktorá im nakreslila nejednu vrásku na čele, ich posunula v technickej zručnosti značne dopredu. Trojlístok úradujúci za hudobnými nástrojmi hral zaraz bezchybne.
Nový rok 1980 sa začal pod šťastnou hviezdou. U2 dostali potrebný stimul v podobe pozvánky, sa predviesť živou hrou v televíznej talkshow The Late Show. Rady priaznivcov si rozšírili do takej miery, že tí ich odmenili vskutku štedro. U2 si pripísalo na konto zisk piatich cien v každoročnej ankete čitateľov časopisu Hot Press, a to vo všetkých rozhodujúcich kategóriách.
Vo februári sa vytrvalý manažér McGuinness vydal loviť zástupcov hudobných nakladateľstiev. S veľkou vervou dotiahol zopár z nich na koncert v belfatskej Queen's University. Nebol to ale najšťastnejší krok. V dave sa našlo kopec výtržníkov, ktorí Bonovi ordinárne nakladali: „Přestaň tady kázat ty sračky a hraj, do prdele, ty neumíš hrát!" S obdobným prijatím sa kapela ešte nikdy nestretla. Neprehliadnuteľná masa sabotérov vyrazila inak výrečnému Bonovi všetky zbrane a spevák pod silným tlakom zjavne chradol.
23. marca 1980 sa kapela konečne dopracovala k veľkému kontraktu s najväčšou nezávislou značkou vo Veľkej Británii Island Records. Podpisu predchádzalo vystúpenie pre hlavného vyhľadávača talentov tejto gramofónovej spoločnosti Billa Stewarta, ktorý si mladé talenty prišiel okuknúť do Dublinu. Bono s McGuinnessom si predsavzali, že urobia na neho dojem. Koncert usporiadali v dublinskom Boxing Stadium s dvojtisícovou kapacitou. Keď ale nadišiel deň D, všetko nasvedčovalo tomu, že vyústi do katastrofy. Predalo sa niečo pod 500 vstupeniek, a tak z krajnej núdze zlanárili každého, kto mal len čo to do činenia s členmi skupiny. Keď sa Stewart vrátil späť do Londýna, zreferoval svojmu šéfovi Chrisovi Blackwellovi, že odmietnuť U2, by bolo ako odmietnuť Beatles.
Kontrakt sa viazal na dobu štyroch rokov a zaväzoval hudobníkov k štyrom albumom, ktoré mali vyjsť po roku. Nastávajúce roky sa zrodili štyri vychytené albumy, ktorých nejeden song katapultoval autorov na samotný vrchol anglických hitparád: 1980 Boy, 1981 October, 1983 War, 1983 Under A Blood Red Sky. Po nahraní prvého albumu sa Bono vyjadril pre hudobné periodiká nasledovne: „Nechci znít arogantně, ale už v této fázi mám opravdu pocit, že jsme předurčeni k tomu, abychom se stali jednou z největších kapel."
Podotýkam, že kniha Micka Walla je iba neoficiálnym životopisom, ktorého hlavne prvé dve kapitoly sa čítajú ako jedno veľké Bonove ospravedlnenie za rané hudobné zlyhania. Mladí posadnutí idealisti, ktorých nezlomná viera v seba samých vymrštila do siedmeho neba, sa nemajú začo ospravedlňovať.
1985 formuloval Elvis Costella, spoluúčinkujúci na festivale Live Aid, v jednom rozhovore dosť výstižne Bonov vzťah k životu. Bono reprodukoval Costellovu metaforu takto:
„Řekl mi: ,Chodíš po tak tenkém laně jako žádný z tvých součásníků - ti se po něm chodit bojí. Když se na něm dokážeš udržet, tak se ti klaním, jenže tak často se stáva, že spadneš.' Na to nebylo co říct. Opravdu padáme, hodněkrát, na pódium se o něco pokouším a ono to nevyjde a ...ale mohlo by to fungovat, a vtom to je - mohlo by to fungovat."
