Kedy spí človek najlepšie? Podľa najnovších vedeckých poznatkov do 5.25 hodiny ráno. O 5.25 hodine ráno sa priemerný občan strhne z najlepšieho spánku. Pekelný hluk, ktorý ho zburcuje, znie ako letecký poplach, ako dupajúce stádo bizónov, prudký útok s obrnenými tankami a výkrik v džungli zdivelého Tarzana súčasne. O 5.25 hodine ráno.
Reakcie ľudí, ktorí sú postihnutí touto prírodnou katastrofou, sa rôznia. Poniektorí sa ponoria do svojich vankúšov a začnú sa modliť. Iní, predovšetkým tí, ktorí od hrôzy vypadnú z postele, trielia bezcieľne medzi spálňou a kúpeľnou sem a tam. Pri prvých úderoch hromu sa vrhnem bez slova na moju manželku, driemajúcu vedľa seba a škrtím ju tak dlho, až kým rozsvieti lampu na nočnom stolíku a opatrne ma poučí, že ma nikto nechce zavraždiť.
- „Pre pánajána, ako je to možné," spýtal sa ma sused Félix Blažený, keď sa raz o 5.25 hodine ráno vyklonil z okna, „že štyria muži robia taký príšerný hurhaj?"
Pozorovali sme tých štyroch zhora. Jednalo sa o vodiča mestského odvozu smetí, o jeho spolujazdca, ktorý väčšinou postával na stúpačke a o tých dvoch chlapíkov, ktorí sa zmocňovali vyčkávajúcich kontajnerov a vyprázdňovali ich s hrmotom. Na prvý pohľad títo štyria vyzerajú ako štatistici z úradu pre zdravie, ale pod ich nenápadným zovňajškom sa skrývajú štyria svetoví majstri diabolského rámusu. Napríklad, vodič používa zásadne len prvý rýchlostný stupeň, aby svoj motor vybičoval na najvyšší počet otáčok, zatiaľ čo tí dvaja donášači vláčia po asfalte každý jeden smetiak s rachotom, a popritom tak nahlas a nehanebne brýzgajú, ako keby si to chceli ihneď rozdať v bitke. Pritom sa vôbec neškriepia. Ak človek pozornejšie počúva s tým zvyškom membrán, ktoré mu ešte zostali, vysonduje, že sa bavia o celkom všedných veciach. Pravdaže, beseda začína spravidla po tom, čo ten jeden stojí už s vyprázdneným smetníkom v panelákovom koridore a ten druhý vo vzdialenosti 20 až 30 metrov s buchotom zasúva ten svoj ešte naplnený do výsypky auta.
„Hej!" reve jeden. „Hej! Čo si robil včera večer včera večer?" Na to však neodpovie ten druhý, ale vodič, ktorý vystrčí hlavu zo svojej kabínovej ulity, priloží si ruky k ústam a vyrevuje: „Hej! My sme zostali doma! Doma! A ty?"
- „Hej! My sme boli v kine! V kine sme boli! Na henten film z divokého západu! Skvelý! Všetci veľmi dobre hrali veľmi dobre!"
- „Hej! Nevidia sa ti tieto prekliate smetiaky dneska nejaké ťažké? Do čerta!"
Pani Kalaniotová, ktorej osud nadelil spálňu priamo nad panelákovým vchodom a ktorá preto jednostaj stojí na pokraji nervového zrútenia, v zúfalstve raz rozďavila okno a zbliakla:
- „Prosím ticho! Zaprisahávam Vás, ticho! Nože, musíte robiť každú noc taký hukot?"
- „Noc? Akože noc?" Rehotal sa pán Zaprisahávaný veselo. „Veď je už pol šiestej preč veď už!"
- „ Keď neprestanete s týmto vreskom, privolám políciu!" Vtom sa rozdrapilo okno Benziona Tehliara. Štyria apokalyptickí jazdci sa zvíjajú od rehotu.
- „Polícia! Hohoho! Len si zavolaj policajta, no zavolaj! Keď v noci nejakého nájdeš! Hohoho!"
Áno, tak to sú oni, naši územčistí, plecnatí chlapáci od prírody, nezaťažení žiadnou zábranou, nová generácia, nová rasa, nový človek. Máte dojem, že žiadna moc na svete sa s nimi nemôže porátať.
Na poslednom protestnom zhromaždení bloku domov obdržal som čestné poverenie žiadať od mestského zdravotného úradu pozastavenie nočných zemetrasných katastrof. Skôr než som začal, prerušil ma úradník. „Nemusíte mi nič hovoriť. Ja to počúvam každé ráno. Vravíte, že zošaliete? Ja zošaliem..."
Prišlo leto a s ním noci, v ktoré človek, ak vôbec môže spať, tak iba pri otvorenom okne. Naša žiadosť na úrad ostala bez odpovede. Nebolo by najlepšie, spytovali sme sa samých seba, pohovoriť si s tými ľuďmi ako Izraelčan s Izraelčanom? Šak sme pociťovali i obdiv k oným štyrom Statočným, ktorí už za ranného brieždenia odbavovali si svoju šichtu, zatiaľ čo sme si my, naničhodní príživníci, slastne pochrapkávali v našich mäkkých bielych posteliach do 5.25 hodiny. Uzniesli sme sa, ísť nato psychologicky. Musíme si nájsť cestu k srdciam tejto štvorice. Peniaze by nemali zohrávať žiadnu úlohu. Jedného dňa každoranná zásielka kriku nabrala variant.
- „Hej!" zadunelo od stúpačky ku kontajnerom. „Pomaly sa schladzuje! Schladzuje sa pomaly!"
- „Hej!" zahrmela odpoveď. „Kúp si sveter! Kúp si nejaký!"
- „Sveter? Hovoríš sveter si povedal? Hej! Odkiaľ ho mám tak vziať há?"
Začali sme konať. Bezodkladne. Konali sme v záujme našich potomkov, v záujme mieru na Blízkom východe. Z peňazí novozriadeného „čistiarenského fondu" pani Kalaniotová kúpila krikľavo červený sveter a Félix Blažený sa pobral na čele delegácie k domu Tarzana zo stúpačky, ktorý sotva skryl svoje dojatie. Prejavil plné pochopenie pre opatrné upozornenie, že teplé oblečenie, ako je známe, prispieva k vytvoreniu pokojnej atmosféry. Poďakoval sa delegácii a prisľúbil, že bude informovať aj svojich spolupracovníkov.
Nasledujúce ráno o 5.25 hodine bola pani Kalaniotová vykúrená z postele neľudským vreskotom, aký tu ešte nebol.
- „Hej! Hentí mi kúpili tento sveter mi kúpili! Tento červený sveter!"
- „Milí ľudia," zahučalo naspäť. „Milí ľudia sú to fakticky milí!"
Nato nasledovala explózia, ktorá prekonala všetky doterajšie. Vytešený z červeného pulóvra šmaril Tarzan zo stúpačky náramne obratne vyprázdnený smetník naspäť tak, že ním strhol dva ďalšie, načo tieto dopadli s obrovským treskotom.
Odvtedy počujem zle na ľavé ucho. Zato ale spím veľmi dobre na pravej strane. Toť excelentné a v podstate celkom jednoduché riešenie. Žasnem, že som na to neprišiel už skôr.
