Levarský kráča pomaly, opiera sa o paličku, ťažkopádne prenáša váhu z jednej nohy na druhú, nahlas si hundre, rozhadzuje rukou a nadáva.
Levarský: Boľševici skurvení...ja vám dám sa priživovať...to by tak bolo – hovno dostanete...a tomu, kto pysky ocapí, krk vykrútim!
Oproti nemu po chodníku ide skupinka mladých vagabundov. Keď prechádzajú okolo neho, dvaja z nich vrazia do Levarského tak, že sa starký zahompáľa a treskne hlavou o zem. Vagabundi sa rozrehocú a idú ďalej. Levarský leží na chodníku, je omráčený, zatrasie hlavou, jednou rukou sa snaží podoprieť, druhou šmátra po paličke. Julo pribehne k nemu a pomôže mu vstať. Levarskému tečie po sluchách cícerok krvi. Chce niečo povedať, ale nezmôže sa, namiesto toho len nasucho mľaská jazykom.
Julo: Večerná prechádzka sa dnes veľmi nevydarila, však? Počkajte – tú ranu by vám mal niekto ošetriť. Bývate ďaleko odtiaľto?
102. Bývalý majiteľ kasína
(Vo vnútri. Izba – Levarského byt – Noc.) Len čo Julo odomkne, k dverám pribehne zopár umravčaných vychudnutých mačiek. Od strašného zápachu zmrští nos. S rukou Levarského okolo krku prejde malou chodbou a pánka opatrne usadí v izbe do starého rozpáraného kresla. Levarský pozrie Julovi do očí a podozrievavo ukáže naňho prstom.
Levarský: Ty si ten z kasína. – Sledoval si ma?
Julo: Iba ak by ste mali vo vrecku kľúčik od Bentley.
Levarský siahne do vrecka kabáta a prevráti ho naruby. Z deravého futra vypadne na koberec zopár omrviniek. Levarský pokrčí plecami a pretiahne tvár do úsmevu porazeného. Julo sa nad týmto gestom pousmeje a zamieri do kuchyne po lekárničku. Po stole a kredenci sa ponevierajú vyhladnuté mačky, prekračujú nakopený špinavý riad, po ktorom lozia muchy. Jedna mačka olizuje pri chladničke zaschnuté kvapky gulášu na dlážke, ďalšia sa hrabe v drese plnom odpadkov. Julovi sa zdvihne žalúdok. Už sa nenamáha hľadať lekárničku, ale obzerá sa po nejakom uteráku. Žiadny však nenájde, vezme teda nepoužívanú chňapku pripnutú magnetkou o elektrickú trúbu, navlhčí ju a vráti sa za Levarským do izby. Levarský si hovie v kresle a spokojne hladí mačku usalašenú na jeho kolenách. Julo mu priloží na ranu mokrú chňapku.
Julo: Vy tu máte hotový zverinec.
Levarský: Lepšie zverinec ako kurvynec. Bol si v kasíne. Vieš, čo sa tam deje a či nie? Hotová galiba! Nech starému korheľovi robia spoločnosť radšej mačky ako štetky. – Nie je tak?
Julo: A prečo tam teda chodíte? To pivo a poldeci si môžete dať v hociktorej inej putike.
Levarský lišiacky naňho žmurkne.
Levarský: Pravda je. Ale iba v kasíne mi nalejú grátis.
Julo sa zámerne zatvári prekvapene.
Julo: Grátis?
Levarský mlčky pokrčí plecami, zatají pred Julom, že ho Roko pripravil o kasíno. A že si svoju polovicu kasína denne u Roka zadarmo „odpíja.“ Aj sa hanbí, že to dopustil, aj sa bojí povedať na Roka zlé slovo.
Julo: A inak ste s majiteľom kasína zadobre?
Levarský, náladový prchký alkoholik, odloží mrzuto chňapku a ostro sa ohradí. Pobúri ho, že Julo vyzvedá o Rokovi.
Levarský: Čo sa mňa spytuješ? Jeho sa spytuj!
Rozhovor preruší škrekot andulky v klietke prekotenej na koberci. Dvaja kocúri domŕzajú labkami do zatvorenej klietky, v ktorej našuchorená andulka vystrašene trepe krídelkami a škrieka ako o život. Julo vezme klietku a postaví ju na vrch skrine, aby sa k nej mačky nedostali. Andulka stíchne. Výraz v Levarského tvári zmäkne a starký ukáže na plagát z konských dostihov, čo visí na stene.
Levarský: Moja veľká vášeň.
Levarský si so sebavedomým úsmevom pritaká, chytí paličku opretú o kreslo, ohmatá rúčku a vzrušene ňou zakýva.
Julo: Nebodaj ste si niekedy aj zajazdili?
Levarský: Na dostihoch nikdy. To by som musel mať o 20kíl menej. Hrával som ale ...
Levarský si nevie spomenúť, ako sa volá šport, ktorý kedysi robil. Nervózne zaklepe paličkou po vydratom koberci a nadá si tak, že samému sebe potyká.
Levarský: Mno ako sa to... bodaj ťa... – A čo už si načisto osprostel, lumpisko starý?
Julo: Pólo? Hrávali ste pólo?
Levarskému sa ihneď rozjasní a tvár sa mu rozžiari.
Levarský: Pólo, tak je. Vieš ako sa mu hovorí?
Levarský sa vystrie v kresle, hrdo zdvihne hlavu a začne pliesť jedno cez druhé.
Levarský: Kráľovský šport! Aj ten oný ho hráva ... ten čo si vzal tú ... princeznú ... mno ... syn tej Margaréty ... čo jej Dubček povedal, že je železná lejdy.
Julo: Počkajte! Pokiaľ viem, železná lady bola Thatcherová, bývalá anglická premiérka a –
Levarský mu skočí vzrušene do reči.
Levarský: Britská! Tí ryšavci na ostrovoch neradi počujú, keď sa o nich bavíte ako o Angličanoch. Hovoria si Briti. – Pché, Briti, choďte do riti!
Levarský sa od srdca rozosmeje.
Julo: Tak teda britská. Ale ten, čo si vzal princeznú Dianu nebol jej synom, ale synom kráľovnej Alžbety.
Levarský: No a čo? A nie je jedno, ký cecok ho pridájal? Hráva pólo a či nie? No tak! – Aj tak som mal Tačrovú radšej. Sympatická pani. Nenávidela komunistov. Tak ako ja!
Levarský mávne znechutene nad Julom rukou.
Levarský: Ách, sopliak si ešte, nemôžeš si pamätať, ako to bolo za bývalého režimu. Keby som si bol vtedy na ulici o nich hubu obtrel, na druhý deň ma vypočúva na záchytke nejaký tento ... s náplecníkmi. To ti tu bol samý udavač. Jedno, či si šiel do družstevného maku makovice obierať, a či stál v rade pred mäsiarstvom na párky. Vždy ti nejaký konfident na krk dýchal. – Nebolo dobre.
Levarský dôrazne pokrúti hlavou.
Levarský: Jak si zrobil, tak si zrobil, ne-bo-lo dobre.
Julo prehodí zo žartu.
Julo: Ani to pólo ste si s priateľmi za komunistov zahrať nemohli. Však?
Levarský vykríkne urazene.
Levarský: A veru nie!
Julo sa opäť pokúsi Levarského priateľsky nakloniť.
Julo: Strýco, len pokojne. Radšej sa mi pochváľte, ako dlho vám to pólo vydržalo.
Levarský: Až kým som nemal úraz.
Julo: Spadli ste z koňa?
Levarský opäť znepokojene zaklepe paličkou po koberci.
Levarský: On spadol, keď som na ňom sedel. Zrazil sa s koňom protihráča, prevalil sa na stranu a primliaždil mi nohu. Na troch miestach som ju mal zlomenú.
Levarský začne ukazovať rukou na stehennú kosť, koleno a lýtko.
Levarský: Tutok, tutok a hľa tutok! Doktori ju museli zošrôbovať. Pokope ju držia už len skrutky. Ale čo tam po železe, keby aspoň nebolela! Hnáta dengľavá! Pred každou zmenou počasia mi v nej oné ... trhá a šklbe, akoby do nej volty púšťali. Mohli by podľa nej predpovede hlásiť. - A takto som dopadol. Už ani na tú tribúnu nevyleziem.
Julo: Aj ste si niekedy podali stávku?
Levarský: Kedy-tedy. Ale ten chudák Bakalár – ten sa neondel. Stávkoval o dušu. A len ho a len ho! Však si aj „zarobil“ – dlhy akurát. Chumaj. Niet hovna, do kieho by nestupil.
Julo: Kam chodieval stávkovať?
Levarský spozornie, je mu podozrivé, že Julo sa zase vypytuje na Bakalára. Zatají, čo o ňom vie, lebo sa nechce miešať do Rokových vecí.
Levarský: Ktohovie. Dobrodruh je to a vetroplach. Raz tu a raz zasa tam lieta. Nie ako ja. Kde paličku odložím, tam riť ohrievam. A tak som si len tutok odskočil ... do Prešova.
Julo: Neboli ste teda veľmi náruživý hráč.
Levarský: Hazard som prenechal iným. Tak bolo aj v kasíne. Oni kupovali žetóny a ja som pil.
Levarský sa zasníva, mávne rukou a s nadšením začne opisovať, ako sa v začiatkoch kasínu darilo.
Levarský: Tam vám to žilo! Chodila tam smotánka z celej krajiny. Politici, režiséri, herci, podnikatelia – veľkí, aj malí. Nosatí aj pupkatí.
Levarský pyšne zdvihne hlavu.
Levarský: Raz mi potriasol ruku aj tento...druhý štátny tajomník ministerského predsedu. O dva mesiace v novinách písali, že ide do basy pre kadejaké – ...tieto...machinácie. Heh! Premiér veril, veril, až tajomník spreneveril.
Levarský sa zachechce.
Julo: A ktorí utrácali najviac?
Levarský: Tí, čo mali veľké oči. Požičali si v kasíne a poď ho žetóny obracať. Dlhy narobili aj sebe, aj kasínu.
Levarský zdvihne prst a pohrozí ním.
Levarský: Eeeeej, však aj podaktorí za to do dneska sedia. Lapaji!
Levarský znervóznie a začne si ukazovákom poklepkávať po drevenom bočnom operadle na foteli.
Levarský: Nemal som požičiavať. Oj, nemal veru! Ale zrobil tak aj ten predo mnou. A vedel som ja?
Julo: Nerozumiem. Kto pred vami?
Levarský: Akože kto? Veď nebohý Mózes. Od neho som kasíno kúpil.
Julovi sa začína rozjasňovať, spomenie sa na rozhovor s Bacilom. (Viac v 85.scéne)
Julo: Anton Mózes? Myslíte toho s podrezaným hrdlom?
103. Klaudiin telefonát
(Vo vnútri. Reštaurácia – Spišská Nová Ves – Deň.)
Pri stánku s rýchlym občerstvením si Mário kupuje kebab. Len čo predajcovi zaplatí a dostane svoj kebab v placke, začne sa Julovi sťažovať.
Mário: A za toto som zaplatil tri eurá. To má byť porcia pre dospelého!? Čo si myslia, že to mám ako predjedlo?
Julo: Mal si si dať kebab v žemli.
Mário: Nejem biele pečivo. Fajn, že si si to za tie roky nevšimol.
Julo: Nevenujem pozornosť stravovacím návykom svojich kolegov.
Mário: Áno, to vidím.
Julovi zazvoní mobil, pozrie na displej a vidí, že volajúci má utajené číslo. Prijme hovor.
Julo: Počúvam. – Klaudia? Čo sa deje?
