O dvadsať rokov neskôr
47. Na smrteľnej posteli
Vo vnútri. Izba - Dom Kráľovičovcov - Deň.
Stará chorá žena leží na posteli. To je Marta. Na stoličke pri nej skrúšene sedí žena v strednom veku - jej dcéra Margaréta. S uplakanými očami drží svoju umierajúcu matku za ruku. Za Margarétou stojí mladý Róm okolo tridsiatky. To je Julo, ktorého si pred rokmi adoptovala. Aj on je zarmútený.
Marta: Nenechajte sa zahanbiť a vystrojte mi poriadny kar, ako sa patrí.
Margaréta nahlas zavzlyká, v dlani pevnejšie zovrie ruku svojej matky, hlboko sa predkloní, až sa čelom dotýka ruky Marty. Julo pristúpi k Margaréte a položí ruku na jej rameno, chlácholí ju.
48. Kar
Vo vnútri. Izba - Dom Kráľovičovcov - Deň.
Pozostalí v čiernom oblečení postávajú v malých skupinkách v izbe a zhovárajú sa. Veľký stôl pokrytý bielym obrusom ponúka obložené taniere, misy s gulášom, košíky s nakrájaným chlebom a pagáčikmi, cukrovinky a fľašky vína. Julo stojí so starším mužom - svojím strýkom Jergušom - v predsieni a drží v ruke pohárik. Z Jerguša sa stal medzičasom dôchodca. Dlhé roky slúžil u kriminálky ako vyšetrovateľ. Potom, čo si Margaréta Jula adoptovala, Jerguš bol preňho jediným mužským vzorom v rodine. Julo sa napokon vybral v jeho stopách a sám sa stal vyšetrovateľom.
Jerguš: Čo robota?
Julo: Veď to poznáš.
Julo šupne do seba zvyšok vína v pohári.
Jerguš: Musí to byť poriadny zaberák na psychiku. Za tých dvadsaťpäť rokov som si aj ja svoje odkrútil, ale to nebolo nič v porovnaní s tým, aké svinstvá sa dejú dnes. Je to tu samá mafia.
Julo: Pár rokov to ešte vydržím, a potom si budem užívať na dôchodku ako ty.
Obaja to vezmú s humorom a usmejú sa. Do ich debaty sa vmieša Margaréta.
Margaréta: Julko, víno došlo. Bude treba skočiť po ďalšie fľaše. A po ceste sa zastav na fare a odovzdaj pánovi farárovi výslužku. Misa s chlebíčkami je na stole v kuchyni.
49. Julovo muzicírovanie
Vo vnútri. Obývacia izba - Julov a Margarétin byt v BA - Deň.
Je slnečné popoludnie. Balkónové dvere sú otvorené dokorán. Snehobiele záclony siahajúce až po plávajúcu podlahu povievajú vo vetre. Julo stojí na parketovej dlážke v čiernych nohaviciach a tmavošedej košeli rozopnutej pri krku a hrá na husliach. Je v tom naozaj výborný, lebo kedysi študoval na konzervatóriu. To ho však po čase omrzelo. Zlákala ho kriminalistika. Zvonček pri dverách.
50. Mário
Vo vnútri. Obývacia izba - Julov a Margarétin byt v BA - Deň.
Julo je pri bare a nalieva si pohárik. Muž po tridsiatke s preriedenými vlasmi a kútmi na hlave stojí na prahu obývačky s rukami v bok a neveriacky krúti hlavou nad Julovým hudobným talentom. To je Mário, Julov kolega a parťák. Prišiel mu oznámiť, že majú nový prípad.
Mário: Že ty si toho konzervatória nechal...
Julo zavtipkuje.
Julo: Boli tam aj väčšie talenty. Ale môžeš rovno povedať, že ti nekryjem dosť dobre chrbát. - Dáš si panáka?
Mário: Som tu služobne. Starý ma poslal do terénu. Našlo sa telo. Chlapci z oddelenia sú už na mieste.
Julo prevráti do seba pohárik.
Julo: Kde?
Mário: V lesíku blízko Ivanky pri Dunaji. Napadlo mi, že by si tam rád zašiel so mnou. Ak chceš ale zostať doma -
Julo: Nie. Som v pohode.
51. Príjazdová cesta
Vonku. Lesík - Ivanka pri Dunaji - Deň.
Na poľnej ceste pri lesíku je odstavených niekoľko policajných áut, na ktoré dohliada policajt v uniforme. Julo a Mário podídu k nemu a ten ich nasmeruje k miestu činu.
Policajt: Už sa vás nemôžu dočkať. Tadiaľ po chodníku, dovedie vás až k zaisťovacím páskam.
Julo s Máriom sa vydajú po chodníku lesíkom. Mário ohŕňa nos, cíti neznesiteľný zápach mŕtvoly.
Mário: Myslím, že ďalšie navigovanie už nebudeme potrebovať. Cítiť ho až sem. Bože, to je smrad!
Mário skriví od hnusu tvár a prikryje si nos vreckovkou.
Mário: Na tento zápach si asi nikdy nezvyknem.
