Pánko s motykou: Kedysi, keď sa pochovával cigáň, zišla sa tu pomaly celá osada. Dneska po tom úbožiakovi ani pes neštekne.
65. Pri cintoríne
Vonku. Parkovisko - Cintorín - Deň.
Julo čaká zachmúrený v aute. Nechcel ísť na Števov pohreb, lebo by sa cítil ako pokrytec. Celé tie roky sa oňho nestaral a zrazu by sa tam mal objaviť? Nie. Radšej tam poslal namiesto seba Mária, aby mu zreferoval, kto sa so Števom prišiel rozlúčiť. A potom, Julo sa obával aj stretnutia s príbuznými, ktorých by na cintoríne možno stretol. Čo by im povedal? ‚Tu ma máte?' Alebo by to mal na nich zahrať, že ich nepozná a predstaviť sa ako vyšetrovateľ? Má pocity viny. Z týchto pochmúrnych myšlienok ho vytrhne až Mário, keď nasadne do auta.
Mário: Nik z rodiny. Okrem farára a miništranta sa ukázal len Leopold. Vystrojil mu pohreb.
Julo si zahryzne do spodnej pery a jemne kýva hlavou, akoby na niečo pritakal. Teraz sa pred Máriom hanbí ešte viac. Nerátal s tým, že na pohrebe sa nikto z jeho rodiny neukáže. ‚Kde sú všetci? Nevedia, že Števo zomrel? Netrápi ich to? Alebo nebodaj už nie sú nažive?' V tej chvíli sa rozhodol, že Johanu - jeho sestru - vyhľadá sám. Ďalšie prekvapenia by mu boli pred Máriom ešte nepríjemnejšie.
Julo: Za Johanou pôjdem sám.
