Humorista z povolania sa prebudil ako zvyčajne v mrzutej nálade. Počas snenia si vymaľoval humornú story ako zo sna - a akurát keď prišlo na pointu, na just ho prebralo. S trpkou chuťou v ústach zdvihol sa z lôžka. V poslednej dobe sa nie a nie zadariť. Napríklad, minulý týždeň, keď sa vyvaľoval na gauči tupo civejúc pred seba, začal smoliť úsmevnú scénu - a zrovna, keď sa mala dostaviť pointa, zaspal. Niet pochýb, išlo to s ním dolu vodou. I tie vitamíny, ktoré už mesiac užíval, nič nepomáhali. Iba pred pár dňami mu redaktor fejtónov z novín, ktoré dovčuľ mali vo zvyku tlačiť jeho príspevky bez vrhnutia oka, zaslal manuskript naspäť. Znamenitá satira o daňovníkovi, ktorý sa presne pridŕžal štatisticky vyrátaného indexu životných nákladov svojej príjmovej skupiny a ktorého kostru ešte stále neidentifikovali. Redaktor namietal, vraj to nie je satira ale reportáž a už vôbec nie komická. A to sa mu opovážili povedať! Jemu! Po dvadsaťročnom pôsobení v zábavnom priemysle!
Začal sa obliekať. Samozrejme, že mu povolila gumička na spodkoch a gombík z košeľového límca ostal v ruke. No, tak takéto niečo treba využiť. Hneď a zaraz sa pustí do písania celej série úkladov a ľstí spodného prádla s titulkom: „Novoty z podsvetia." Už aj. Usadí sa a načiahne po notese, do ktorého si zapisuje nápady, prísne zoradené podľa pojmov. Spodné prádlo a pánska košeľa. Vrchné spodné prádlo. Nebol by to zlý reklamný slogan pre módnu firmu. Poznačiť. Aké povolanie...
Nie je to jeho vina, že miniatúrny komputer v jeho mozgu pracuje bez ustania. Že registruje popudy a nápady k prípadom a príbehom, historkám a aférkam, spracováva ich ešte aj v spánku, vo viacerých jazykoch a nenechá sa odstaviť. Humorista z povolania si zasadne k raňajkám a zapne si rádio. Popíja kávu bez cukru, ale zato s tromi rozličnými pilulkami. S jednou hnedou, jednou modrou a jednou červeno-žlto prúžkovanou, ktorá mu výnimočne učarovala. Báječný medikament. Najvyšší čas, aby preň vynašli chorobu. Ako sa tak chystá si zaznačiť túto vtipnú myšlienku do rubriky „Liečivá" do svojho notesa, postrehol, že ju už zaevidoval do rubriky „Choroby" ešte pred ročnou lehotou. Zase len raz vysvitlo, ako fest je pod svojím vlastným vplyvom.
Práve oznámili v rozhlase protiizraelské vyhlásenie prezidenta Pompidoua. Humorista z povolania ho berie s úľavou na vedomie. Spoľahol sa totiž na to, že pán Pompidou je rozmarná postavička, čo príčinne len včera večer viedlo k tomu, že poslal svojmu plátku satirický telefónny rozhovor medzi Francúzom a Kossyginnom a tŕpol od strachu, že by pán Pompidou mohol zmeniť cez noc názor a stať sa proizraelský. To by potom celá story ostala visieť vo vzduchu. A nebolo by to po prvé. Podobné úkazy sa mu dejú neustále. Páni si politicky presedlajú, demisionujú a absolútne mimo plánu pučujú. Nikto neberie na neho ohľad.
Spravodajské správy odrieka ženský hlas, do ktorého majiteľky je už nejaký ten piatok zaláskovaný. Nikdy ju nezočil. Ale taká hlásateľka na milú kedveš ako ona musí disponovať vzrušujúcimi prednosťami, ináč by ju v rozhlase nezamestnali. Možno to dá krátku story. Eventuálne dokonca film. To by potom muselo vykvitnúť, že je nielenže nanič hlásateľka a mrzká koza, ale i neter intendanta. Uštipačná spoločenská kritika. Heslo „Establishment".
Humorista z povolania sa vydáva na lekárom odporúčanú špacírku. Chorý duch v chorom tele. Slnko mu praží na kotrbu. To robí úmyselne. Nosí slnko vlastne slnečné okuliare? Jeho mozog musel utrpieť úpal, inak sa táto myšlienka nedá vysvetliť.
Jeho ruka sa natiahla za notesom a stuhla na polceste. Pasant korpulentnej postavy koliduje na chodníku s humoristom, šliapne mu na kurie oko a neospravedlní sa. „Aseponem!" zasyčí za ním humorista. Miluje židovské nadávky. V jeho notese stoja v osobitnej rubrike: Ganef, Miesnik, Schlemihl... Je Aseponem postava z Peer Gynt? S jeho mozgom to nevyzerá byť ešte stále v poriadku. Zato pobolieva kurie oko. Kým križuje ulicu, hľadí humorista na svoje topánky a húta, či sa spolu príležitostne zhovárajú.
- „Aké je Vaše povolanie, milá pani?"
- „ Ja som topánka zo semišovej kože."
- „A Vaše politické presvedčenie?"
- „Vždy som bola ľavičiarka."
Zapísať, chytro zapísať -
Príliš neskoro. Aj pre to auto, ktoré sa za ohlušujúcim škrípaním bŕzd pokúša ho v poslednej chvíli nezraziť, bolo neskoro. Zakiaľ padá, preletí mu ešte hlavou žartovná slovná hračka o vzájomnom vzťahu medzi vozidlom a chodidlom, a potom sa tu vystrie. Chlapec, pehavý a s vlasmi ako ihličie, ho preskočí a bezočivo sa mu vyciera do ksichtu. Ten malý sadista. Mali by obohatiť jeden z tých mnohých prebytočných mládežníckych časopisov o prílohu „Malý sadista". Podobne ako „Malý inžinier s lupienkovou pílou", „ Malý podomový lekár" a ešte všeličo, čo človeku ináč zíde na um. Ale jemu už na um nič neschádza. Zamdlel.
Na jednotke intenzívnej starostlivosti prichádza opäť k sebe a márne dumá nad tým, prečo nie je dvojka a trojka intenzívnej starostlivosti. Bolí ho hlava. Bolia ho údy. A čo je najbolestnejšie: Všetky tie briliantné nápady, ktoré mal počas nehody, sú nenávratne preč. Všetok jeho z nehody-náhody-prameň vyschol. Mimochodom, skvelý námet pre humoresku: Niekto je prejdený autom, zmysly sa vytrácajú, a zatiaľ čo si tam leží v bezvedomí, vysnije si kompletnú trojdejstvovú drámu, na ktorú si ibaže po prebudení nemôže spomenúť. Keď opakovane upadával od bolestí do mdlôb, razom sa i dráma priplížila, kompletne so všetkými závermi dejstiev, a potom sa opäť odplížila. V zúfalstve sa vracia na miesto nehody, nechá sa prejsť ešte raz, omdlieva...
- „Nekvíľte tak žalostne," vraví doktor. „Veď to nie je ani zďaleka také zlé."
Po niekoľkých hodinách bol vskutku prepustený do domácej starostlivosti a nasledujúci deň bol už tak fit, že mohol písať o všednom dni humoristu z povolania.
