Po oboch stranách chodníka na Mariahilfer Straße posedávajú žobráci a invalidi s ovisnutými hlavami. Nevadia mi. Nikdy mi nevadili. Vždy vo mne vzbudzovali súcit. Neraz som v tom najväčšom zhone pristúpila k nim a hodila do plechovky zopár mincí. A keď ma niektorý z nich, čo sa pre obyvateľov bratislavskej železničnej stanice stalo už pomaly obyčajom, oslovil na cigaretu, poslušne som vytiahla krabičku a bez slovka ju otvorila. Dokonca aj vtedy, keď som si na ňu musela požičať. Nesúdim ich. Pohoršenie si nechávam pre niekoho iného.
Z môjho náhlivého tempa ma vyvádza postaršia nízka žena v dlhej tmavej sukni. Pristavuje ma. Spod ručníka jej vykúkajú zlepence vlasov. V jej hlboko vpadnutých očiach čítam zúfalosť. Nemám to svedomie ju odbiť. Prehovorí ku mne lámavou nemčinou. Líči svoj príbeh vystierajúc ku mne dlaň. Po dvoch vetách ju stopnem. Nechcem to počuť. Neviem rozlíšiť, čo je pravda a čo je lož. Keď raz na to príde, nech to za mňa posúdi niekto iný. Hrabem sa v peňaženke a vyberám 100 šilingov. Vtlačím ich starene do ruky. Teším sa na jej uznanlivú reakciu, na to, že sa budem cítiť zase chvíľku ako človek. Starena zaborí neveriacky svoje oči do tých mojich. Ruku s papierovou bankovkou zastrčí do vrecka svojho kabátika. A kde sa vzala, tu sa vzala jej druhá ruka, s ktorou mi začala šermovať pod nosom. Zahrnula ma ďalším prívalom slov. Bez váhania som ju zastavila. „Viac nemám," hovorím jej dôrazne. Žena od sklamania pokriví tvár a bez jediného slovka vďaky odchádza.
Klamala som. V peňaženke mi ešte zostalo 20 šilingov a spiatočný lístok domov.
