„Videl som ťažko ranené deti, povraždených civilistov. Stratil som priateľov. Tieto obrazy v hlave vás nepustia. Prichádzajú v noci vo vašich snoch - zase a zase," prehovoril nemecký vojak s prosbou zostať v anonymite.
Na realitu všedného dňa v Afganistane nie je ani pre vojaka s profesionálnym výcvikom ľahké si privykať. Vykazujú to štatistiky s permanentne vzrastajúcou tendenciou traumaticky postihnutých vojakov. Nemecká Bundeswehr, ktorá drží podnes na afgánskej misii 4500 vojakov, síce presné číselné údaje neuvádza, avšak v prvom polroku 2009, ako informuje spravodajský portál Tagesschau, evidovala cirka 200 prípadov odvolávajúcich sa na odbornú psychoterapeutickú pomoc. Nemecký portál ďalej ozrejmuje, že niektorí vojaci nemôžu ani cítiť pečené mäso, pretože sa im automaticky vybaví spomienka na zhorené telá. Iných sužujú pocity viny, pretože na rozdiel od ich spoludruhov boli to oni, čo prežili. Svoje o tom vedia i dvaja výsadkári, ktorí boli pri tom, keď ich kamaráta vyhodilo do vzduchu.
„Nemôžem to len tak uzavrieť a hodiť za hlavu. Na úmrtia si nezvyknete," vyznáva sa vojak a jeden z jeho oddielových súkmeňovcov dodáva: „Myslím, že sme to ešte nespracovali, potlačili sme to." O to zarážajúcejší je fakt, že v samotných jednotkách sa návšteva u „cvokára" považuje za prejav slabosti, čo neraz vyústi do slepej uličky, ktorá končí v tmavom kúte. Preto sa mnohí verejnej stigmatizácie zdráhajú a volia radšej cestu osobného emočného spracovania, na ktoré však počas služobného nasadenia nezostáva čas. Takzvaný flashback, vyvolaný pachmi alebo zvukmi, je symptóm posttraumatickej stresovej poruchy, a ten si vojaci nezriedka prinášajú z misie domov. Tu, v kruhu najbližších, sa často potýkajú s nepochopením. Rodiny a priatelia buď nevedia, alebo nechcú zdieľať ich hrozivé zážitky z vojny. Následne sa dostavia depresie, poruchy spánku a stravovania, návaly strachu, precitlivenosť, problémy so závislosťou, sociálna izolácia. Medzi sprievodné javy sa radí dokonca zajakávanie ale i vznik vyrážok.
Nemecké ministerstvo obrany dlhý čas túto tému odignorovávalo mávnutím ruky, hoci a možno práve preto, že história nás učí o obdobnej symptomatike, keď sa po prvej svetovej vojne objavila masovo „vojnová triaška". Predseda zväzu branných síl Ulrich Kirsch: „V minulosti sa to možno bralo na ľahkú váhu podľa motta: ‚Takúto vymoženosť nemali ani naši otcovia a dedovia - a niekto s takýmito problémami je mäkkýš a strachopud.' Ale zrovna tento postoj je nesprávny."
Situáciu sa teda napokon odhodlala riešiť politická vrchnosť a roky ututlávané tabu speje k ráznemu prelomu. Jeden jediný psychiater pripadajúci na 4500 mužov sa podobne ako nezmyselná stigmatizácia zo strán vojakov stanú čoskoro prežitkami.
