Prvá vlna nespokojnosti sa spustila ihneď po nevydarenej olympiáde, kedy Rusi stáli pred zlatou bránou do štvrťfinále, pred ktorou ich zastavilo práve slovenské mužstvo. Už vtedy si začali brúsiť zuby na zlatý kov v Nemecku. Favorizovaní Rusi vstupovali do zápasov suverénne. Aj keď im bolo uštedrených zopár ošuchov, do finále sa prebojovali s čistým štítom. Počas šampionátu nezaznamenali ani jednu prehru a všetky výhry dosiahli v riadnom hranom čase. Preto asi nikoho nezaskočilo Kovaľčukovo vyhlásenie, že si ide do Kolína po zlato.
Českí hokejisti si počíňali na tohto ročnom turnaji rovnako statočne, i keď pocítili ohrozenie na vlastnej koži hneď dvakrát. V základnej skupine podľahli Nórom a neuhrali ani súboj so Švajčiarmi v osemfinále. Po prvýkrát v histórii visela nad Českom hrozba, že sa neprebojujú medzi osem najlepších mužstiev sveta. Vtedy ešte na hokejový olymp určite nepomýšľali. Ale Česi ukázali svoju urputnú bojovnosť a po tom, čo prekonali najskôr Fínov a vzápätí Švédov, obe krajiny v samostatných nájazdoch, postúpili do finále. Či už s odretými alebo neodretými ušami, to už nikto nerieši. Celému svetu ukázali neoblomnú húževnatosť a vieru v seba samých.
Prvý gól, ktorý padol do ruskej bránky už po 20 sekundách otvorenia zápasu, môže kľudne vojsť do dejín ako Jágrov preplesk. Autorom gólu bol síce Klepiš, ale to by bez Jágrovho výpadového rýchleho naservírovania sotva bolo možné. Ohromenosť Rusov sa podpísala na ich nepremenené šance. Padli im dve žrďky a jeden neuznaný gól. Konečný stav 1:2 Rusi len veľmi ťažko rozdýchavali.
Rozplytvávať veci ako, na strane koho bola a nebola šťastena, si odpustím. Rusom jednoducho chýbalo to, čo našim západným susedom nebolo možné odoprieť. Na prvenstvo nestačí vždy suverénnosť hry či pevné odhodlanie. Treba mať i pokoru.
