Je potrebné začať s tým, že západná veda ani filozofia zatiaľ určite nevyriešili problém povahy bytia na koherentne komplexnej úrovni (pričom mnohé teórie vykazujú až príliš mnoho „matematicky bezduchého narcizmu"). Za ten úžasný pokrok posledných storočí možno ďakovať najmä empirickej vede (s určitými, viac či menej onticky relevantnými teoretickými zovšeobecneniami) - lenže na spoznávanie sveta sa postupne, pod kultúrno-ideologickým vplyvom esencialistickej religiozity našej civilizácie, vyvinula chybná metodológia výskumného uzatvárania sa do pomerne ustálených, nezriedka až úplne zredukovaných kontextov, čo dodnes vytvára falošný dojem substančnej reality s pevnými zákonmi (len s poznaním poznávania môžeme spoznávať skutočnú povahu sveta, pretože obsah a stav našej mysle sú primárnym konštitutívnym prvkom samotnej ľudskej! reality).
A tak, keď sa nám historicky vyprocesujú nechcené alebo nepredpokladané zmeny (či už prírodné alebo spoločenské) - ako prirodzený dôsledok zatiaľ nespoznanej relativistickej kauzality - veda je nútená vyhovárať sa na nás transcendujúcu neuchopiteľnosť procesov alebo neprekonateľnú nekompetentnosť ľudského rozumu (a defenzívne obmedzenie sa v minulosti progresívnej filozofie na nezáväznú kritiku či postmoderne nekoncepčnú analýzu pozemských javov je smutné vôbec spomínať). A práve v tom spočíva hlavná príčina intelektuálnej nezrelosti „vyspelých" spoločností. Fyzikom sa síce podarilo do západnej substančnej tradície vniesť relativistický aspekt, ale urobili to priveľmi špekulatívne (čas sa snažili chytiť za ten nesprávny, „svetelný koniec"), čo ani nemohlo skončiť inak ako ontologickým fiaskom - ktoré, žiaľ, trvá ešte aj dnes. A to bol pánko Einstein ešte príliš málo relativistický (evidentne netušil, aká je povaha bytia, a preto ani jeho chápanie času nemohlo mať s realitou mnoho spoločného)...
Čo teda skutočná relativita znamená? Určite nám značne napovedia východné filozofické koncepcie (pokúste sa nezamieňať filozofiu s „naivnou láskou k múdrosti" ľudovo-populárnej pseudoezoteriky, vyhýbajte sa dogmatickým interpretáciám týchto evolučne relativistických pohľadov na svet). V buddhizme sa tomu hovorí univerzálna (všeobecná, vzájomná, kontextuálna) podmienenosť vznikania a zanikania foriem, v taoizme dialektický proces premien bytia (dialektika je v podstate kauzálno-interpretačným uchopovaním kontextuálnej variability bytostných premien).
Nuž a tento relativistický (vzťahový, antiesencialistický, nesubstančný) charakter sveta neumožňuje interpretovať jednotlivé fenomény bez naviazanosti na autentické, v každej chvíli špecifické pozadie. Inak povedané: určitá vec alebo jav sa vo vesmíre správa závisle na kontexte situácie, ktorej je procesuálnou súčasťou. To pre fyziku znamená najmä to, že častica vstupom do určitej štruktúry ovplyvňuje celok, ale zároveň celok „obmedzí" (usmerní, podmieni) správanie danej častice (akékoľvek fyzikálne efekty elementárneho sveta vznikajú v dôsledku bytostne prirodzeného modifikačného správania sa častíc v situačne špecifickom kontexte ich interakcie s okolitým prostredím). A preto redukcionistické pozorovanie mikrosveta nepovie nič o tom, ako sa častice správajú v rámci akýchkoľvek prejavov komplexného univerza (skúmanie vlastností alebo chovania nejakej častice neprinesie rovnaké výsledky, ako by prinieslo skúmanie tej istej častice v rámci určitého organizovaného systému alebo javu)... Štrukturálny redukcionizmus síce je legitímny na zisťovanie zloženia systému, jeho vlastných „vzťahovo vypreparovaných" komponentov - no je neprípustný (!!!) na vysvetľovanie celých organizovaných štruktúr v ich interaktívno-vzťahovom fungovaní (nie je známe, ako by sa dali, a či vôbec, pozorovať elementárne častice v ľudskom tele, no rozhodne nelietajú „z kodanského letiska" neurčito po vesmíre, necestujú v čase a už vôbec nevytvárajú akési súčasne existujúce potencionálne reality - ale sú riadne kauzálne zakontextované v rámci štruktúry, ktorej súčasťou sú - a ako vplývajú pohyb alebo gravitácia na náš biologický čas, môžeme skúmať len! na biologickej úrovni, len! v kontextuálnom prostredí relevantných, redukcionisticky nerozložiteľných vlastností, princípov a zákonitostí). Skutočný svet je svetom vzájomne podmienených kolektívnych javov, kde každý organizovaný (sub)systém má svoje špecifické charakteristiky prejavu (a tie nevychádzajú len z jeho vlastnej dynamickej štruktúrovanosti, ale aj z interaktívnych vplyvov okolitého sveta - a preto je potrebné myslieť aj na to, že do priebehu skúmaných psychosociálnych a dokonca aj prírodných procesov kontextuálne vstupujeme často aj my sami, svojím vlastným pozorovaním).
A až toto autentické porozumenie správania sa procesov na všetkých úrovniach organizovanosti umožňuje - okrem mnohého iného (vrátane nás samých) - aj správne chápanie vzťahového času! A práve tento skutočne reálny prístup k poznávaniu sveta nerešpektujú ani einsteinovská relativita, ani kvantová mechanika...
Keďže absolútne uchopenie relativistického sveta v jeho nespočetných bytostných premenách je nemožné, jediný intelektuálne prijateľný, (socio)kyberneticky nepostrádateľný prístup k takejto „kognitívne tekutej" realite sa zakladá v prvom rade na vyabstrahovaní univerzálnych daností a hľadaní funkčných súvislostí podmieneného vznikania a zanikania javov - bez všeobecných princípov a bytostných potenciálov by existencia nikdy neprekročila hranice rýdzeho chaosu (a či je tento „inteligenčný background" vesmírnemu procesu prvotne transcendentný alebo imanentný, je pre nás nezistiteľné - pričom ani veda, ani filozofia, ani teológia k tomu nemajú viac čo povedať - a vlastne to je úplne jedno, pretože v konečnom dôsledku na ľudskú existenciu aj tak vplýva iba jediná kontextuálno-relativistická kauzalita). Teda nejde o skúmanie pevne určených esenciálnych entít (ktoré by boli obsahovo úplne samostatné, funkčne nezávislé od okolitého sveta a vždy definitívne zadefinované), ale o skúmanie príčin alebo podmienok existencie kontextuálne podmienených foriem - kde v podstate ide predovšetkým o komplexnú metateóriu zmeny. Až na tomto reálnom, ontickom základe sa môže bezpečne budovať empirická veda, pretože nesprávna teória bytia vytvára nesprávny kognitívny kľúč (filter, maticu, rámce, kontexty, vzťahy) k interpretačnému opisu alebo porozumeniu pozorovaných prejavov kozmického procesu (samozrejme, aj matematika musí rešpektovať autentickú realitu, a teda nemôže nekriticky alebo svojvoľne používať modelové analógie, extrapolácie a iné poznávacie pomôcky či skratky - jej výpočtová štruktúra musí korešpondovať s v každej chvíli aktuálnym stavom dynamických procesov, ktorých dialektická interaktivita prechádza všetkými úrovňami organizovanosti a podlieha ich vzájomnému ovplyvňovaniu).
Postupným spoznaním „univerzálnej relativity" sa pred vami otvorí úplne dokonalý svet (aj veľké emancipačné príbehy spásy je v záujme samotného ľudstva potrebné prerozprávať v relativisticky univerzálnom duchu). Zo strastnej sansáry sa stáva uvedomelo tvorivá nirvána, z esencialistického tápania precitnete do slobody evolučnej spoluzodpovednosti (v potenciálne vyčerpateľnom alebo zničiteľnom - ale takisto potenciálne trvalo udržateľnom - pozemskom systéme je najdokonalejším alebo najinteligentnejším „bojom o prežitie" celoplanetárna spolupráca na všetkých úrovniach bytia)... Tento transideologický stupeň poznania síce nie je romanticky vysnívaným stavom „ontologickej vševedúcnosti", ale na zmysluplnú orientáciu v ľudskej existencii nám to určite stačí (na úrovni plne vedomej inteligencie sa stráca relevantnosť nutnosti zodpovedania večných alebo absolútnych existenciálnych otázok pre zadefinovanie zmyslu alebo formy bytia)...
A čo ten nešťastný vzťahový čas? Keď pochopíte všeobecnú podmienenosť a stanete sa vedomou súčasťou bytostných premien vždy všetkoprestupujúcej prítomnosti (potom bezpochyby budete používať skutočne relevantné prírodné procesy a zároveň rešpektovať autentické kontexty)...
