Hlas ľudu, hlas boží
Celá naša akcia odporu bola založená na propagandistických základoch. V priebehu marca roku pána 2002 sme plagátmi ovešali martinské gymnázium, v jazyku devätnásteho storočia písali manifesty a snažili sme sa nimi celkom zamoriť ovzdušie ("Vyšlo slnko našim dňom, svitla nádej študentom!", "Neďakuj, skutok skutkom oplácaj!", "Práci česť a ľudu hrable!"). Horlivo sme protestovali proti lokálnym školským organizáciám a nemali pritom žiadne argumenty.
Pamätám si, ako sme sa v nanútene vážnej póze sťažovali, keď naše výtvory ktosi stŕhal a zahadzoval. "Hlas ľudu si váži slobodu prejavu!" napísali sme ďalší deň a pripojili ďalšie veršíky.
Vlastne sme ľudí celkom dobre rozčuľovali, zdalo sa nám úžasné, keď na naše žarty niektorí reagovali pobúrene. Pár plagátmi sme v škole urobili veľké haló. Nakoniec organizáciu Hlas ľudu ("Hlas ľudu sa ozval!","Vox populi, vox dei") riaditeľ nazval ilegálnou a zakázanou. Tlieskali sme si, paródia bola dovŕšená.
Poézia môjho romantizmu
Už v Hlase ľudu som stál ako Velislav v čele všetkých písomnosti - plagáty boli moje dielo, napísal som hymnu a potom ju zhudobnil. Všetci sa smiali, lebo jazyk to bol vždy veľmi vtipný, problém bol, že ja som síce tiež vtipkoval na národnú nôtu, mnohé veci som však myslel smrteľne vážne.
Čím som sa zapálil? S najväčšou pravdepodobnosťou čítaním štúrovských básnikov. Moja zváštna národna slabosť ma odvtedy sprevádza celým životom. Nepočúvam zahraničnú hudbu, ťažko sa mi privyká na cudzie jazyky (tvrdím, že pre Slováka je slovenské najlepšie). A tu som zrazu, vo veku najzrelšej puberty, pocítil, že chcem byť ďalším Štúrom.
Zahučal hlas syna Tatry,
voľ Hlas ľudu, to sa patrí,
leb' čo ty vlasti, to vlasť Tebe,
odplatí sa Ti na chlebe.
Bojuj srdcom bojuj dušou,
za svoj národ mečom, kušou,
bo hrdosti najviac stojí,
za svoj národ umrieť v boji.
(...)
Opitý Chalúpkom a Kráľom som začal písať o mládeži, o tom, ako by mala byť silná. Ako Slovensko potrebuje ďalších štúrovcov, ako potrebujeme "nové dni".
Tatry naše, vrchy slávne,
a Ty Devín, Slávov Kráľ,
ukáž nám, čo kdysi dávne,
z národa si´s zachoval.
Nemlč viacej, lež naopak -
vylož to, čo stáročia
Tvoje štíty - skaly, bralá,
v sebe dusno nivočia.
Ukáž nám ten zápas divný,
o náš národ, našu vlasť,
Ty´s ho viedol, hnaný synmi,
nevydal´s nás napospas.
(...)
Jednu báseň som venoval škole. Bolo smiešne i odvážne písať o škole a pritom nenadávať. Boli sme pubertálne poznačení, patrilo sa pľuť popod nohy a nie vyspevovať takéto vrúcne ódy. Zápal pre veci národné u mňa vtedy nepoznal medze :-).
Hojže, škola nechže žije,
Duše prázdne ona skryje,
Nevedomosť tupú bije,
Nepozná však meče, kyje.
Ona hlavy duté lieči,
Nedáva na sprosté reči,
Kto je proti, nech sa sprieči,
Vzdelanie - to nie je prečin.
(...)
Keď sa zvyšovala nezamestnanosť, napísal som jednu smíšno-pochabskú aj o práci. Nebol to už štúrovský text, tak trochu som parodoval tiež-romantický komunistický tón.
Práci česť a ľudu hrable,
Práca lepšia je než šable,
Veď najkrajšia odplata,
To je v rukách lopata.
Nože pracuj vlasti deva,
Ak nečiníš sa, tak si pleva,
No ak áno, česť ti patrí,
pionierka z Veľkej Fatry.
Nože pracuj vlasti synu,
Tak jak ľúbiš domovinu,
Práca tá ta vždy len šľachtí,
múdry je ten, kto sa pachtí.
(...)
Napísal som toho ešte omnoho viac, väčšina vznikla do polovice roka 2002, potom už len máločo. Nedávno som do zbierky romantickej poézie pridal ešte jednu báseň - nápis na pomník mladosti.
Tu leží pomník - pripomienka
mladých detstva nádeji
z ktorých vzišli túžby nové.
Však preto v sebe nechovaj
žiaden, Duša, strastný bôľ,
že odchádzajú slabí, skôr
než scelil sa ich nepokoj.
Bo tak povždy v dejín kole:
že mocnel každý, kto TU bol
a chradol len kto zabudol!
Pravda a krása
Opíjam sa ešte i dnes v týchto krásnych časoch môjho básnenia. Netrvali dlho. Zaľúbil som sa a hneď na to som vytriezvel. Romantizmus však naturalizmus nenahradil hneď - prechodné obdobie nakoniec prezentujú dva pokusy - rozpísaná Óda a clivá báseň o štáte dánskom.
Keď som minule písal o mojom pohľade na funkciu poézie, hneď mi napadlo, odkiaľ ho mám. Z romantickej puberty. Všetko meniť a stavať odznova. Dnes už viem, že poéziu takejto veľkej účelnosti ľudstvo nepríjme, presne rovnako, ako nikdy neprijalo Platónov štát s filozofmi na čele.
Každopádne na svoje hlasistické obdobie spomínam rád...
