Rozvaha je jednou z vecí, ktoré študenti nikdy nemali vo svojej výbave, triasť sa je školákovi rovnako vlastné ako ministrovi rečniť bez zmyslu. Froncov hlas by pri tejto príležitosti preto znel zaiste omnoho pokojnejšie než môj. Jeho prejav by bol ucelenejší a možno by zaň okrem paradajok nakoniec dostal aj hlasitý potlesk pracovníkov Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra, odboru fonetika, ešte presnejšie – úradu dysfunkčnej výslovnosti spoluhlásky er.
Nechcem však zachádzať do detailov, stoicky Froncov pokoj je totiž paradoxne presne to, čo mi v tejto situácii najviac chýba. Aby bolo od začiatku jasné – mojou úlohou je tu a teraz hovoriť za všetkých, čo stoja za mnou – príbližiť pohľad približne stopäťdesiatich študentov bez bázne a hany, mnohých plnoletých a rozumných, aj keď paradoxne bez ukončeného stredoškolského vzdelania.
Mám zovšeobecniť myšlienky tých, ktorých hlavy sú preplnené túžbami rovnako ako maturitné otázky z matematiky správnymi odpoveďami. Tých, ktorých jazykové prostriedky sú často ešte aj ostrejšie ako vyjadrenia hovorkyne ministerstva školstva a občas ešte láskavejšie ako Froncov otvorený list maturantom.
Tých, ktorí za mojim chrbtom a pred vašimi pohľadmi stoja slušní - v sakách a kostýmoch, kým predtým stojac pred mojim pohľadom a za vašimi chrbtami vedeli bývať i pod obraz boží - mňa nevynímajúc.Tých, ktorí sa boja všetkých novátorstiev zhora ako čert kríža a posledný rok si už akosi reflexne navykli zvykať na nonsensy.
Všetci títo pred šiestimi a štyrmi rokmi vstupovali na školu celkom iní ako sú dnes. Menili sa rukami vás – ctení profesori a na očiach vám nemenej váženým študentom. Ich progres v Hegelovej špirále nezastavila ani nepriaznivá platobná bilancia našej republiky v posledných rokoch, ich absenciu na hodinách ani pokles konkurencie na trhu prepisovačiek a zmizíkov.
Niektorým narástli vlasy, iní oplešateli, podaktorým najmä chalanom začali rásť fúzy a preto už konečne vedia, kde nájdu vo svojich domovoch lekárničku. Niektorí zleniveli, iní naopak už okrem Maríny vedia recitovať aj nerýmované lyricko-epické poznámky z náuky o spoločnosti.
Dočkali sme sa nášho Waterloo, vážení priatelia. Hannibal stojí pred bránami, prekročiac Rubikon, hádžeme tými istými kockami, ktoré už boli pred nami miliónkrát hodené. Ďakujeme všetkým – jednou vetou a skromne – za všetko, aby sme z tohto ďakovania nedajbože nestvorili klišé, maľujúce na stenu čerta s ružovými líčkami a alabastrovými ručičkami.
Teraz teda definitívne pred vami stoja hotové osobnosti, dospelé individuá, ktorých okrem driny čaká v najbližšom období už len rýchla 3-dňová, 72-hodinová, 1728-minútová skúška nervov a dospelosti.
Hľadíte na najflexibilnejší ročník, predskokanov a šliapateľov nových maturitných chodníkov. Na mučeníkov bez svätožiary, pokusných králikov pred neistou jatkou, gladiátorov kričiacich – “MORI TURI DE MATURANT” a prvý krát oprávnene vypiskujúcich Lipovu “Vždy, keď idú maturantky mestom”.
“Študenti, zachovajte pokoj!”. Odchádzame dverami, no vrátime sa oknom. A teraz už iba tú našu….
Vo veľkej škole dní, tichí chlapci nesedia
Iba tí – vybraní, tí čo druhým povedia – kadiaľ ísť.
Do veľkej školy dní, chodiť to je námaha
Hneď by si prepadol, len čo by si zaváhal
Kadiaľ ísť – kadiaľ ísť…
My sme tí, vybraní, ktorým bude patriť svet.
My sme tí, vybraní, ktorým nikde páru niet.
My čo nemáme žiadne výhody
len pár naivných veľkých očí
my čo nemáme žiadne výhody
ešte čakáme príchod do nových dní
s nádejou…
