Dovolíme stránkam tykať nám?

Môj klasický postup v komunikácii na internete je začať si ihneď tykať. Zväčša najskôr dotyčnému pripomeniem, že sme na internete ("Tu sme si predsa všetci rovní") a potom už priamo prechádzam do protiofenzívy, kde tykám jedna radosť. Pre istotu ešte pripomeniem, že ak by mu moja neokrôchanosť vadila, rád sa vrátim k vykaniu a ospravedlním sa. Nie tykaniu zväčša povie len málokto.
Samozrejme sú prípady, keď vykám. Hovorcovi spoločnosti, riaditeľovi, nadriadenému. Ak s nimi ale hovorím častejšie ako raz za kvartál, zväčša netrpezlivo očakávam, kedy mi tykanie navrhnú sami.

Dodnes som si myslel, že táto poučka je u mňa všeobecne platná, že chcem, aby mi skutočne všetci a každý tykali. A potom ma dnes trhlo, keď som náhodou navštívil server www.markiza.sk. Diskusia k článku na mňa doslova "vybafla":
"Ako neprihlásený používateľ nemôžeš reagovať na príspevky uverejnené vo fóre a budeš označený ako anonymný používateľ. Ak chceš využívať nadštandardné služby zaregistruj sa zdarma! "

Ako si môže webstránka dovoliť tykať mi? Som predsa návštevník, anonymný človek . Nie Tomáš Ulej, ale návštevník. Nie je to v rozpore s tým, čo som napísal vyššie. Ľudia nech mi tykajú, ale stránky nie. Nemáte rovnaký pocit?