Vypeleším sa teda a zvonenie naberááááá na intenzite. Rozmýšľam prečo vlastne nemám zvonček priamo v izbe. Samozrejme, veď nikoho nezaujíma, že som sa učila do rána. Pre istotu sa nachýlim ku kukátku a vidím Naďu ako sa skláňa, naberá dych. Možno by som sa predsa mohla urobiť, že nie som doma. Aj ona to robí. Pomaly otvorím. -No ježiši. Lapá po dychu a opiera sa mi o zárubňu. – Potrebujem pomoc. Podotýkam, že Naďa ma úžasnú schopnosť votrieť sa kamkoľvek ešte s dojmom, že ste ju tam zvali a tak razí rovno do kuchyne, teda do chladničky. Vyberie si fľašu minerálky, napije sa priamo z nej a popri tom obhliada byt. -Nemám tu nikoho. Ona len ďalej obzerá, akoby jej niečo chýbalo a ja začínam rozmýšľať, či som si niečo nepožičala. -Počuj. Idem behať. Teda ako nie behať. Naznačí rukami beh a mne to príde komické, pretože ona a beh :). No nič. -Takže bežím, bežím, heeej? -Hej -Ozaj poznáš toho Martina? Vieš toho s tým veľkým ... . Zasmeje sa. – Psom -Jeho pes ma očúral. Naďa sa zatvári urazene, zdvihne obočie.-Páči sa ti? Teraz mi už naháňa strach. -Kto? Martin? Čosi. Ako je fajn, ale to vieš, poznáme sa skrz psov a bavíme sa o žrádle. -Aha. Dobre. K veci. Potrebujem psa. Najlepšie dnes. -A čo ja s tým? -Máš psa. Pekného. Hodil by sa ku mne.-Hodil by sa k tebe? A čo je on kabelka? Opriem sa o kuchynskú linku a počujem ako sa ten môj prebúdza a razí si cestu k nám. Tá ho okamžite spacifikuje na párok. -Odkiaľ to máš? Nekŕm ho. -Z domu nie? -Ty neješ párky. -No a? Si trápna. Tak dáš mi ho? -Nedám. -Ale veď ho vyvenčím a pokecám s fešim o hovienkach. Naďa si pripne Arthurka a kráča dole schodami. Hodí na mňa ešte letmý pohľad a ten jej baliaci úsmev. A ako to skončilo? Naďa by ho zbalila aj bez psa, čo si budeme hovoriť, ale feši zistil, že to Arthur, veď samozrejme, poznal ho ten jeho a Naďa povedala, že mám akúsi divnú chorobu, tak ho chodí venčiť. No a tak ja sedím doma „s divnou chorobou“ a Naďa má nového chlapa :).
