Monika Ullmannova
Cesta za sebou ...
Jedného dňa si povedala, že má toho dosť a odišla.
Pomaly sa stávam veľkou dámou Zoznam autorových rubrík: škola aneb vedle tebe sedí ume, O mne ..., O živote ...., Nezaradené
„Myslím na teba,“ v telefóne je ticho, občas to zapraská a von zašumia stromy. Nik sa neozýva. Akoby bolo počuť myšlienky, ale aj tie sú tiché.
Samozrejme, zas sa jedná o nedávnu „vtipnú“ česko-slovenskú príhodu. I keď naozaj netuším prečo ja narážam na takého niečo.
„Ďakujem krásne,“ schmatnem minerálku a odchádzam z obchodu. V tom sa pán otočí na ďalšieho zákazníka, samozrejme muža, a len tak medzi rečou prehodí: „Z tých Sloveniek sa viem zblázniť.“ Ešte sa otočím a usmejem sa na pána. Má čosi cez 50, príjemné vrásky na tvárí a zjavne mu robí ženské osadenstvo v stánku viac než každodennú radosť. Zapýri sa ako malý chlapec a „zrazu“ musí poukladať žuvačky do radu.
Spýtal si sa: - Čo vidíš? - Svety, mnoho svetov. - Sme tam aj my? Cítila som ako si v sekunde obrátil ku mne tvár. - Nie, my sme tu.
Naliala do seba dostatok alkoholu, našpúlila na seba v zrkadle pery, rukami odhrnula prebytočný prameň plavých vlasov z tváre a odišla.
„Musím ti niečo povedať,“ potiahla k sebe plachtu, aby si zakryla nahé telo. Spal... Podoprela si hlavu rukou a pozerala sa. Len sa pozerala ako spí. „Nenávidím ťa," nadýchla sa. Vie, že to nedokáže. Nech len neotvára oči...
Muž, jeden muž. Muž bol pozorný. Muž sa smial ženským vtipom, i keď neboli práve „chlapské“.
Veľa ľudí mi povedalo, že mám písať svoje myšlienky. Myslím, že to nieje dvakrát dobrý nápad. Asi by to ani nikoho nezaujímalo, ale nechcem sa ani utvrdzovať v tom, že som ešte väčší cvok ako si myslím.
"Nezhasínaj, bojím sa...". Bála sa. Nepočul, čo povedala, ale cítil, že nieje niečo v poriadku.