-„Kožky, perieeee....,“ u teba sa nedá skutočne predpokladať žeby si zdvihol klasickým „prosím“. Hmm...nechaj ma sekundu spomínať, už si sa ozval ako erotický salón, krematórium, psychiatria, kanalizácia, Tony „Hauk“, predavač tlakových hrncov ... Zasmejem sa.-„Čavo, Pražanda,“ hlas si mal príjemne zastretý a mňa potešilo, že ťa zas po čase počujem. -„Nehovor mi Pražanda, vole :),“ nahodím nedefinovateľný prízvuk a vybuchnem smiechom. Počujem, ako sa tvoj telefón vzdiali od tvojho ucha, aby nebol počuť dusivý kašeľ. -„Si chorý?“ nahodím ustarastane ako nejaká kladná postavička z Dallasu. -„Nie, to nevadí. Nadiktujem vám to číslo faktúry. Môžete si písať?“ -„Čo? Aká faktúra? Šibe ti?“-„Jááájjj, šéf, že? Orol, orol ... . Tak mi teda diktujte.“ No čo, chvíľu som si stála na kábli, ale veď som to nečakala. Stačí takáto výhovorka? Poďakujem teda za deväť miestne číslo a nachvíľku sa vžijem do toho, ako agent 007 a namotám sa, že to musí byť šifra. Šifra to nebola, bolo to icq. Možno by ma niekto pochválil ako som zvládla túto misiu a hravo na to prišla, ale mám vážne podozrenie, že by to bola akurát tak len moja babka a tak som zostala na seba hrdá iba v duchu. Hneď ako sa vzájomne pridáme do kontaktov mi bleskovo pípne od teba správa. Som naozaj rád, že si sa ozvala. Čo tak dnes ... príď ako vždy.Ako vždy som poznala. Ako vždy som vstúpila do poloprázdneho podniku, sadla si k poloprázdnemu baru a objednala si „plné“ pivo. Pivo prišlo poloprázdne, ale to ani nevadilo, keďže si v tom okamihu vstúpil ty. Ženské osadenstvo nahodilo úsmev číslo 6. a ty si bez povšimnutia vmiesil svoj zadok k môjmu. Akoby som tam nebola, kopol si do seba deci vodky a zasyčal si akoby som ti stúpila na chvost. -„Deje sa niečo?“ kým mávnutím ruky objednáš ďalšiu rundu budem vyzvedať, pretože dnes som tu preto. Dnes som detektív. Tvoj detektív. Pohľadom by si skrotil aj mesiac nenažratého leva presne ako ten vrešťajúci Tarzan na liane a tak sa oddávam radšej pivu. Poskúmam detailne pohár so zlatistým mokom a zisťujem, že som to asi nemala robiť. -„Nič, pohodka. Len som unavený, ale to nič. Hovor o sebe a preháňaj!“A tak som hovorila. Čosi ubrala, čosi prehnala, ale pointa ostáva, že nič nie je tak ako predtým. Ako náhle sa človek presťahuje čo i len mimo mesto, nie to ešte mimo štát, nie je pochýb, že sa všetko mení. Jednoduché na pochopenie, ťažké na city. Už podnapitý si si oprel bradu o moje plece a vodkovým dychom si mi pošepkal : -„Veď sa pozri na nás, už nie sme na strednej. Ja tu sedím v obleku a tvárim sa ako totálne slušné hovädo. Niekedy mám pocit, že nemáme právo zostať mladí. Chcel som tak rýchlo dospieť, nevedel som sa dočkať, kedy sa prvý krát ožeriem. Zrazu všetko pominulo. Teraz už rozmýšľam o deťoch ... „ odpadol si rýchlo, ale čakane. A ja som si uvedomila, že máš pravdu. Že sme už predsa dospelé deti. Ako som tak kráčala domov a vietor mi odfukoval slzy, nevedela som prísť na to, kedy sa to stalo.
