Ty si išiel tým svojím krokom a ja zas svojím. Podľa výpočtu sme sa nemali stretnúť, ale niekto spomalil. Ja? Ty? To je jedno. Zastavil si. Stál si blízko, tak prepáč, že som si nevšimla tvoj nový imidž, ako si povedal. Prepáč, doteraz neviem, či si sa zmenil a hlavne vôbec neviem ako. Na tom istom mieste sme stáli aj predtým. Ja na špičkách. Teraz som nemusela. Videla som presne tam, kde som chcela. Do tvojich očí. Unikal si mi. Do zeme si rozprával ako sa máš fantasticky a ja ani neviem prečo, som ti verila. Presne tak ako v prvej triede cez prestávku, keď sme sa zrazili a ty si namiesto „prepáč“ dral papučami školskú gumu. Spomínam si na všetko.„Som ti volal,“ pozrel si na mňa a až teraz som si uvedomila „silu zeme“. „Áánoo?“ začudovala som sa. Bože, jasné, že som to vedela. Stokrát som chcela zavolať späť. „Mám nové číslo,“ čakal si, či zareagujem a mne to „nedocvaklo.“ Až potom keď si hlavou naznačil na moju kabelku...mobil bol ako obvykle na mieste neurčitom. Hneď ako som ho vyťukala, odišiel si. Zostala som ešte chvíľku. Na mobile som nedala nový kontakt a uložiť. Nechcem ti zavolať. Viem, možno by som to urobila.Rada ťa počujem. Rada počujem ako sa na druhej strane usmeješ. Nechám si ťa radšej ako starý kontakt a ak sa náhodne stretneme, dám ti moje nové číslo. Možno ty zavoláš...
