reklama

Začiatok konca

„Povedz, prečo to robíš?“ Pozrie von oknom a prižmúri oči v snahe rozmýšľať. Tiahnúce sa sivé mraky vytvárajú veľmi zvláštne obrazce. Raz je to drak a za pár nepodstatných minút sa zmení na niečo, čo sa nedá ani opísať. Pre nás možno nepodstatné, ale jeho minúty znamenajú život. Ten život, ktorý si tak, ako on vraví, „posral.“

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)
Obrázok blogu

„Nie je to ako doma, však? “, žmurkne naňho sestrička a na posteľ mu položí naškrobenú nemocničnú pyžamu. „Hm,“ usmeje sa nasilu. „Čo je? Uleteli ti včely?“ „Aďa, ty sa dnes večer vrátiš domov....., “ na chvíľu sa odmlčal, „...k rodine, chápeš?“ Bez slov odišla. Pochopila!V ústave je už dva mesiace. Rodičia ho chodia pravidelne navštevovať. Neraz im však povedal: „Prečo sa na mňa jednoducho nevyserete?“ Jeho mama sa vždy pri takejto otázke rozplakala. Slzy jej ťažili porcelánovú pokožku, ale ona už jednochudo nevládala. Nemala síl odpovedať mu a najradšej by mu strelila. Ako keď mal štrnásť a fajčil na balkóne. Potom sa to už nezopakovalo. Facka to vyriešila, ale tento raz to nie je také jednoduché. V hlave sa mu častokrát premietali tie nekonečné večierky, do očí mu bilo svetlo. „Daj si! Nebuď srab!“ , počul hlasy muža, ktorý mu to vtedy prvýkrát dal. Presne si pamätá ten chrapľavý hlas. Mal v ňom akúsi provokáciu. „Daj si, daj si, daj si, daj......,“ zobudil sa celý spotený a cítil, ako mu v žilách prúdi krv. Vtedy sa prvýkrát cítil slobodne! Ako vták! Dokázal by tancovať až do rána. Ruky a nohy sa mu motali a on nevedel, či je vôbec ešte na zemi. Naozaj prekrásny pocit!Viktorovi patrila posteľ pri veľkom obloku, kde rámy vynikali svojou slabo-modrou farbou. Večer tam občas fajčieva, ale to iba keď všetci spia. Vtedy privrie unavené viečka a vychutnáva cigaretku, ktorú niekedy fajčí aj na tri či štyrikrát. Sedí pri obloku, ruky obopnuté okolo tela a vietor sa mu pohráva s vlasmi. On len pokojne sleduje ako chodia sanitky tam a späť. Aj jeho tak priviezli. Veľmi sa na to nepamätá, ale vie, že v ten osudný deň mal toho naozaj veľa. Predávkoval sa! Vliekli ho po akýchsi chodbách až napokon všetko ustalo a zobudil sa až ráno. Slnečné lúče prešli cez nemocničnú plachtu, ktorou boli oddelení pacienti. Každý deň spomína na to svoje prvé zobudenie a modlí sa, aby to dnešné bolo posledné. V izbe bolo mŕtvo. Viktor ležal na posteli a listoval v akomsi pánskom časopise, ktorý mimochodom čítal asi sto ráz . Cez otvorené dvere videl, ako priviezli ďalšieho pacienta. Bol to vysoký, pomerne vychudnutý, chalan, ktorému sa ryšavé vlasy spúšťali po plecia. Bledé ruky mal obviazané, ale obväz mu premokal. Oboma rukami si objal telo a klesol na stoličku. Do miestnosti sa prirútil muž v čiernom, asi aj dosť luxusnom, saku, pozrel na mladíka, zložil si tmavé slnečné okuliare a vlepil mu facku. Mladíka to ešte viac pripútalo k malej stoličke, na ktorej bezvládne sedel. Keď sa mohutné sklené dvere zabuchli, bolo po všetkom. Stromy, ktoré obklopovali celý ústav, boli už takmer nahé. Vyzerá to, že nahota im vôbec nevadí. Listy jeden po druhom opadávajú a nakoniec sa ocitnú na chladnej zemi. Aká krutá jeseň!„Pekne sa rozdeľte do skupín! Prejdeme sa popri jazierku a cestou si môžeme nazbierať zopár listov na ozdobu. Čo vy na to?“ , vykríkla od vzrušenia jedna zo sestier. Vyzliekla si biely plášť a omotala si vlasy staroružovou hodvábnou šatkou. Mladík, ktorého priviezli len nedávno, sa zaradil do Viktorovej skupiny. Dnes, pravda, vyzeral už trošku lepšie. Hnedý obopnutý rolák mu ladil s očami, ktoré tak neuveriteľne pripomínali čokoládu. Ako vyšli von, do tej zimy, Viktor pocítil na lícach príval chladného vzduchu. Pripol si ešte jeden gombík na kabáte, ktorý dostal minulý týždeň od mamy. „Je veľmi teplý.... ako mama“, pomyslel si Viktor a do očí sa mu nahrnuli slzy. Je to tak dávno, čo ju naposledy objal. Všetky večery, čo sedel v tmavej pivnici a do žíl mu prúdila droga, mohol byť radšej s ňou, ale na to je už neskoro. Úpenlivo sa snažil zahnať tie myšlienky, ktoré ho doslova nútili plakať. Mal rád dni, kedy nemusel vôbec myslieť. Len tak proste žiť zo dňa na deň. Sestrička zastala pred ich skupinou, vytiahla z vrecka malú loptičku so slnečnou farbou. Vlasy jej viali vo vetre a ona nastavila tvár, aby si mohla plno užívať jesenného počasia. „Viem, že tu máme niekoho nového a tak sa túto hru zahráme teraz. TU!“. Loptička letela vzduchom až kdesi dozadu. Zrazu bolo ticho. Loptičku už nik nevidel. Sestrička sa postavila na špičky, aby dovidela aj dozadu. Kolísala sa , akoby mala každú chvíľku spadnúť. „Ja ju mám,“ ozvalo sa z hrobového ticha.„Nóóó, ja som vedela, že ju niekto musí mať. Poď dopredu!“Chlapec sa predieral cez ostatných a niektorí už sami odstupovali, akoby sa im štítil. Nechceli sa o neho ani obtrieť. Pripadal im možno ako potkan, ale oni sami sú presne ako on. Niektorí aj horší!„Keďže si chytil naše Slniečko, tak nám povedz, prečo si tu a ako sa voláš!“ , vyzvala ho sestrička a pošúchala mu chrbát.Nadýchol sa a prehrnul si rukou svoje hrdzavé vlasy.„Som Robo a som tu preto, lebo beriem, teda bral som tvrdé drogy. Mám devätnásť a od šestnástich som frčal na pervetíne a nakoniec to došlo ku kokaínu. Naši na to, ako inak, prišli, a preto som tu. To je asi všetko. “Viktor dýchal prerývane a ostrý vzduch cítil až hlboko v pľúcach. Táto malá spoveď ryšavého mladíka mu vyrazila dych. Sú si naozaj podobní! Celú cestu späť do ústavu kráčali hneď vedľa seba, jeden pri druhom. Avšak ani jeden nepodal tomu druhému ruku, aby sa predstavil. Báli sa? Ale čoho? Veď sú si podobní.Večer, keď sa dávali pacientom posledné lieky, zastavila sa vo Viktorovej izbe Aďa. Oči mala mútne, skoro ako jeho mama, keď plače. Biela uniforma jej ako vždy presne sedí a ladné krivky nemôže v nej len tak ľahko skryť. Viktor sa na ňu veľmi rád díva, nie preto, že je takmer perfektná, ale preto, že v nej vidí niečo zvláštne, čo ani sám nevie vysvetliť. Naklonila hlavu na stranu a rukami si masírovala krk. V izbe sa šírila vôňa kvetinového parfému, ktorý pripomínal jar. Lúky plné poľných kvetov. „Ako si sa dnes mal?“ , opýtala sa.„Obyčajne.“„Žiadny deň nie je obyčajný, každý je nejako zvláštny. Veď povedz, čo si dnes robil?“„Moje sú obyčajné. Jeden ako druhý. Keby si ich vystrihla ako obrázok a prekryla, sú rovnaké, navlas rovnaké!“„Netáraj!“„Tak mi never! Je mi to jedno!“„Nebuď hneď taký fučo! Ja jednoducho nemôžem uveriť, že sú dni pre teba také isté.“Viktor sa podvihol a z pod vankúša vytiahol balíček cigariet. Jednu si vybral a vzápätí ,ako si ju dal do úst, mu ju Aďa zobrala.„Veľmi dobre vieš, čo ti povedal lekár.“„Neviem!“„Prosím ťa, nebuď hlúpy!“„Som!“„Si ako pubertiak!“ Zdvihla sa a upravila si plášť.„Nie som!“„Ale si!“„Buď ticho!“Vtedy sa zdvihla, podišla k dverám a prudko vypla svetlo. „Mal by si už spať. Zajtra ťa zase čaká ďalší obyčajný deň.“ Bol to asi najostrejší rozhovor, aký kedy mali. Viktora od zlosti rozbolela hlava, a tak sa na Adin povel rozhodol uložiť spať. Predtým si však ešte zafajčil zakázanú cigaretu. „Prosím, prosím......... ,ja to potrebujem....pomôž mi, prosím!“ Viktor sa zobudil. Nemohol uveriť tomu , čo videl. Pri jeho posteli sa skláňa postavička, ktorej nevidí poriadne do tváre, lebo čupí, a rukami sa drží železnej nohy postele . Áno, spoznal ju! Je to mladík z dnešnej prechádzky. Ten, čo sa priradil do jeho skupiny......Robo! Oči mal podliate a z hrubých žíl sa mu valila krv. Celý sa chvel a po tvári mu stekali kvapky slaného potu. Viktor si pohotovo vytiahol šnúrku z pyžamy a rýchlo mu obviazal ruku, aby nekrvácala. Prešiel mu dlaňou po zápästí a ucítil hlbokú ranu, ktorá bola ešte čerstvá. Musel sa niečím porezať. Klesol k nemu, celého ho prehmatal, aby zistil, či je to iba jedno miesto, kde sa dorezal. Našťastie bolo! Viktor stlačil alarm a do izby sa prirútilo päť sestričiek. Značne šokované pozbierali Roba zo zeme a vliekli ho na ošetrovňu. „Dobré ránko, hrdina!“ , privítala ho so slovami Aďa a odhrnula bledomodré závesy. V izbe bolo ešte stále cítiť pach krvi.„Ak to ty povieš...,“ zívol a chystal sa vyjsť z postele, keď zistil, že nemá šnúrku na nohaviciach. „To by bola hanba! A ešte pred Aďou,“ pomyslel si a vďačil za to, že si to všimol skôr, než...., och, nedá sa na to ani pomyslieť! „Tak čo ty leňoch. Nebudeš dnes ani vstávať?“„Ale budem. Len si chcem ešte trošku poležať. Za chvíľu som tam!“„Len aby!“ , vztýčila ukazovák a pohrozila mu. Raňajky boli ako obvykle: vajcia, šunka, čaj a za hrsť vitamínov. Viktor očami preskúmal celú jedáleň v snahe nájsť chlapca zo včerajšej noci. Zbadal ho, ako sa blíži k jednému zo stolov, na ktorom boli porcie šunky naviac. Sedel uvelebený na vozíku a zozadu ho tlačila Aďa. Celá žiarila a rozdávala naokolo svoje úsmevy. Blond vlasy, ktoré nosí zásadne vo vrkoči , sa jej hojdali zo strany na stranu. Viktor vychutnával nielen jedlo, ale aj jej božské telo. Niekedy sa stáva, že sa preje a je mu príšerne zle. „Dnešná téma sa volá Reč nášho tela. Spočíva to vlastne v tom, že vy mi poviete, čo hovorí vaše telo v súvislosti so závislosťou na drogách a potom poviete, čo hovorí vaša myseľ. Rozumieme? Tak teda môžeme začať!“ Viktor sestričkine slová vôbec nevnímal. Úplne nenápadne sedel vzadu a uprene hľadel na ryšavého mladíka. „Na čo nám asi myslí náš Viktor?“ , zvolala sestra a kývla na Viktora. On chvíľu hľadel na Roba a potom vstal: „Na neho!“ Všetci sa otočili smerom k Robovi a on si len nervózne medlil ruky. „Áno, na neho. Včera som mu pomohol a on sa mi dnes ani nepozrie do ksichtu. Tak je to!“ Keďže mal Robo zúbožené a nevládne ruky, nemohol ujsť pravde. Ani neušiel ! „Viktor, čo hovorí tvoje telo, keď si na drogách?“ , spýtala sa nesmelo sestra. On však stále hľadel na Roba a snažil sa ho nenávidieť. „Moje telo väčšinou držalo hubu,“ prudko vstal a odišiel do svojej izby pofajčiť si. Fajčil len druhú cigaretu, keď do izby vošla Aďa. Nebola však sama. Pred sebou tlačila Roba.„Môžeme?“„Hm.....,“„Viktor, Robo chce s tebou hovoriť. Posadím ho k oknu a nie že ho z neho vyhodíš. Počuješ?“ Viktor sa neobzrel , ani neusmial. Zrazu sa otočil a hodil ohorok z cigarety von oknom. „Mrzí ma to!“„To by ťa teda malo.“„Počuj, nemal som v úmysle nepoďakovať ti, ale nenazbieral som tú odvahu povedať ti to.“„Si blázon! Veď ty máš devätnásť a ja som oproti tebe len sedemnásťročný sopliak!“„Viem, ale roky nie sú všetko. Ak vieš, ako to myslím.“„Myslím, že viem!“„K tomu včerajšku: Nechcel som ťa vyľakať, je mi to naozaj veľmi ľúto!“„Videl som aj horšie veci.“„Som rád, že sa nehneváš.“„To som nepovedal.“Robo mlčal. „Nedáš si so mnou?“ , mával Viktor vo vzduchu svojou obľúbenou značkou cigariet. Fajčili spolu ako dvaja starí priatelia, ktorí sa poznajú už od detstva. Nemuseli nič hovoriť. Ich dym z cigariet sa miešal s čerstvým vzduchom a oni pozorovali, ako stúpa nahor. Vznášal sa pomaly a za malý okamih ho už nebolo. Zmizol! „Ruky dvíhame vyššie, vyššie a stále vyššie. Pozor, nohy sú na podložke!“ , hovorila rehabilitačná sestra, ktorá im každý deň predvádzala iné cviky. Vravievala pri nich aj: „Som slobodný a nezávislý človek, slobodný..... hovorte so mnou! No táááák!“Viktorovi liezla niekedy na nervy a tak sa zdvihol, aby navštívil Roba. Robo ležal na posteli a oči mal privreté. „V tej posteli sa mi zdáš akýsi menší,“ vstúpil do izby a prisunul si k nemu stoličku. Robo pootvoril unavené viečka. „Prečo nemôžem umrieť?“ V izbe mal dusno a nedýchateľne. Viktor podišiel k oknu a pomaly ho otvoril. Nešiel si sadnúť späť. Stál pri okne a díval sa, ako sa vietor pohráva s opadnutým lístím . Nechcel mu vôbec odpovedať. Sám nepoznal odpoveď! Robova suchá tvár bola bledá, bez výrazu. Bol to jeden z dní, kedy sa neoplatilo žiť. Úplne bezvýznamný deň a rovnako bezvýznamne sa aj skončí. Viktor si myslel, že tým, že si ľahne do postele, sa deň končí, ale mýlil sa. Väčšinou sa to tak stáva, že si ľahnete do postele a ako otvoríte oči je tu zas nový deň, odlišný a iný. Ešte nespal, keď do izby niekto prišiel. Myslel, že je to obyčajná kontrola, či nefajčí alebo niečo podobné. Ale kontrola sa nezdržiava tak dlho alebo predsa?, pomyslel si Viktor a obrátil sa, aby videl, kto to „dočerta“ je. Niekto sa opieral o stenu a vôbec sa nehýbal.„Robo, čo chceš?“„Nič!“„Tak prečo sliediš, sakra, v mojej izbe?“„Mám pre teba návrh!“Viktor sa vyrovnal a pošúchal si netrpezlivo stehná.. „Vrav!“„Je to niečo, s čím budeš asi ťažko súhlasiť, ale.......“„Nezdržuj!“„Ok. Chcel by som utiecť!“„Ale to nemôžeš, veď.........,“ lapal po dychu.„Máš pravdu! Nemôžem. Ale MY môžeme.“„Si blázon. To sa nám nemôže podariť. Bože, čo to táram! Nepripadá to do úvahy!“„Dobre vieš, že áno.“Viktor nemal slov. Tíško sedel na posteli a rozmýšľal. Zrazu sa prudko postavil, strhol z postele nemocničnú plachtu, stočil ju do klbka a zvolal: „Do riti, hýb sa!“ Okno do života bolo otvorené dokorán. Plachtu priviazali o starý radiátor a potichu sa spúšťali z druhého poschodia na zem. Robo šiel prvý . Keď sa dotkol bosými nohami zarosenej trávy, cítil, ako mu po tele prešla kvapka vzrušenia. Celý spotení bežali k plotu a mesiac im robil osobného sprievodcu v hustej tme. „HEJ!“ Vtom ucítil Viktor v hlave prudkú bolesť. Klesol k zemi! Cítil ako vonia tráva a nad ním sa niekto skláňa. Vyblednutý strážnik, ktorého zabudli pripísať do svojho plánu, mu zarazil cestu. Niečím ťažkým ho ovalil po hlave a on cítil, ako mu pulzuje srdce. „Tak poď, chlapče!“ Prebudil sa až ráno. Pozrel sa do zrkadla. Hlavu mal obmotanú obväzom a polovicu si takmer necítil. „Čo si si myslel, že ju máš zo železa?“ ,pricupkala do izby Aďa. Ostrým pohľadom si ho premerala : „Ukáž, previažem ti to!“Viktor sa neskutočne hanbil za seba aj za Roba. „Kde je vlastne on?“, zamyslel sa. V hlave mu bilo ako na poplach. „Bude to zopár dní ešte bolieť, ale neboj, neumrieš!“ ,ubezpečila ho a chystala sa odísť.„Počkaj! Nechoď!“ Aďa sa na neho pozrela a do očí sa jej nahrnuli slzy. „Aďa, mrzí ma to. Nebol to môj nápad. Fakt!“„Je mi to jedno. Ja som ti verila a ty si ma sklamal! Ale to asi nepochopíš!“„Mýliš sa.“Bezhybne stála v strede izby a po broskyňovej pokožke jej stekali malé slzičky. Obrátila sa a odišla. Viktor od zúrivosti kopol do malej drevenej stoličky. „Povedz, prečo to robíš?“ Pozrie von oknom a prižmúri oči v snahe rozmýšľať. Tiahnúce sa sivé mraky vytvárajú veľmi zvláštne obrazce. Raz je to drak a za pár nepodstatných minút sa zmení na niečo, čo sa nedá ani popísať. Pre nás možno nepodstatné , ale jeho minúty znamenajú život. Ten život, ktorý si tak, ako on vraví, „posral.“ Sedí u psychológa vyše dvoch hodín. Robo, ako sa dozvedel, ušiel a jeho nechal ležať na zvlhnutej tráve. „Neviem sám, prečo som to urobil. Asi som hlúpy! Inak si to neviem vysvetliť,“ pozrel von oknom. Začalo snežiť. Snežilo tak husto, že už nevidel vôbec nič iba bielučké vločky. Je mu jedno, kde je teraz ryšavý mladík schúlený a čo si pichá. On však musí pokračovať ďalej sám......

Monika Ullmannova

Monika Ullmannova

Bloger 
  • Počet článkov:  32
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Pomaly sa stávam veľkou dámou Zoznam autorových rubrík:  škola aneb vedle tebe sedí umeO mne ...O živote ....Nezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu