Pracujú na tých najnedostupnejších a najnebezpečnejších miestach našej planéty častokrát s nasadením vlastného života, aby pomohli druhým ľuďom. Tým najzraniteľnejším, ktorí sa ocitli v núdzi. Či už v dôsledku ozbrojeného konfliktu, prírodnej katastrofy či klimatickej krízy. Ak by ste chceli vyštudovať odbor humanitárny pracovník, aby ste mohli pomáhať ako profesionál – hľadali by ste márne. Žiadna univerzita totiž takýto študijný program neotvorila. Stať sa humanitárnym pracovníkom znamená ponúknuť svoje vedomosti v mnohých oblastiach, ktoré s humanitárnou pomocou súvisia. A tak sú medzi humanitárnymi pracovníkmi vyštudovaní lekári, zdravotníci, ekonómovia, stavební inžinieri, misionári, učitelia, technickí či logistickí pracovníci a ľudia mnohých iných povolaní. Všetci tí, ktorí v prvom rade chcú svoje schopnosti a zručnosti využiť pri pomoci iným.
Unicef je jednou z najvýznamnejších humanitárnych organizácií na svete. Vznikol po 2. svetovej vojne, aby pomohol deťom a ich matkám prekonať najťažšie obdobie. V decembri oslávime už 75. výročie od nášho založenia a v našej misii pokračujeme. Už 75 rokov neúnavne pomáhame všade tam, kde je pomoc potrebná. Riaditeľka Unicef Slovensko Mária Sliacka pôsobila na humanitárnych misiách v Keni, Gruzínsku, Južnom Sudáne, Afganistane, na Haiti, v Bosne a Hercegovine, na turecko-sýrskej hranici a na Ukrajine viac ako desať rokov. Ako sama hovorí: „Misie preveria vaše schopnosti a vydolujú z vás silu, o ktorej ste ani netušili. Priamo v teréne vidíte nevyhnutnosť pomoci, vďačnosť ľudí, ktorí sú na ňu odkázaní, a ktorí by inak ostali v zabudnutí.”
Predchodcom Unicefu bola UNRRA – Správa Spojených národov pre obnovu a rekonštrukciu, ktorá po 2. svetovej vojne poskytla pomoc na obnovu hospodárstva aj Československu. A nie hocijakú. Jej výška predstavovala viac ako 300 miliónov EUR. V rámci pomoci UNRRA k nám boli dovezené nielen potraviny, ale aj oblečenie, topánky, lieky a zdravotnícke pomôcky, živé hospodárske zvieratá, nákladné autá a súčiastky k nim, traktory, hnojivá, poľnohospodárske náradie, nafta, petrolej, benzín či nerastné suroviny.
Na Slovensku dodnes žijú ľudia, ktorí si na túto pomoc pamätajú. Nám sa podarilo zozbierať osobné výpovede – dnes častokrát úsmevné - niekoľkých z nich. Ľudia v Československu totiž vtedy mnohé z potravín, ktoré boli súčasťou pomoci, nepoznali a nevedeli si s nimi rady. Medzi také patrilo arašidové maslo, šumienky, paradajkový džús či rôzne mäsové konzervy. Konzervy s nápisom “horse meat” /konské mäso/ si napríklad našinci vysvetlili po svojom a bol to pre nich “horský guláš”. Šumienky si zo sáčkov sypali priamo do úst, a penu potom v prekvapení vypľúvali von. Ministerstvo výživy síce po čase vydalo príručku s návodmi, ako niektoré potraviny pripravovať, ale dovtedy sa už mnoho potravín predalo na čiernom trhu alebo znehodnotilo.
Pán Ing. Szojka spomína:
“Narodil som sa v roku 1938, a tak sa na túto pomoc trochu pamätám. V roku 1948 sme bývali na Markovičovej (teraz Kozej) ulici. Ja som chodil do XXII. národnej školy na Podjavorinskej. V škole nám na desiatu rozdávali chlieb s arašidovým maslom, ktoré sme jedli prvýkrát v živote. Vôbec nám nechutilo. Preto sme maslo oškrabali. Tešili sme sa na keksy. Tie však boli slané a nechceli sme ich jesť. Otec mi vysvetlil, že ich dostávali vojaci v púšti, ktorí sa veľmi potili, a tak nahrádzali v tele soľ. Chutili nám iba čokoládovo-kakaové pagáčiky, ktoré sme cmúľali. Ale bolo ich málo. Vraj dodávali aj mlieko v prášku, ale to sme my nedostávali.”
Dnes 88-ročná pani Anna spomína:
"Jedného dňa nám pán učiteľ povedal, aby sme si z domu priniesli hrnčeky, že budeme dostávať na desiatu kakao. My, deti z dediny sme o kakau nechyrovali a samotné slovo nám bolo veľmi smiešne. Rodičia tiež neboli oveľa múdrejší. Ale hrnčeky sme podľa príkazu doniesli. Keď nám potom do nich kakao naliali, pozerali sme neisto po sebe a nikto akosi nemal odvahu tú zvláštne voňajúcu tekutinu piť. Ošívali sme sa, hoci nás pán učiteľ vyzýval, aby sme sa napili. Čakali sme, či bude piť aj on, ale povedal, že je to pomoc z Ameriky pre deti. Nakoniec sa odhodlal Jožo, ktorý bol vždy pri všetkom medzi prvými. Opatrne prehltol prvý, potom druhý hlt... Všetky oči viseli na ňom s nevyslovenou otázkou. Zrazu sa usmial a zvyšok vypil z hrnčeka na jeden dúšok. "Je to dobré! Pite!" Potom sme už začali piť aj my ostatní. Nie všetkým nám kakao chutilo, najmä spočiatku nie. Bola to pre nás neznáma chuť, museli sme si na ňu zvyknúť. Čoskoro sa tak stalo a my sme sa potom už na kakaovú desiatu tešili."
Dnes má svet humanitárnej pomoci už, samozrejme, inú podobu, vyvíja sa, modernizuje, využíva najmodernejšiu techniku a inovácie. Avšak poslanie ostáva rovnaké – pomoc tým, ktorí nemali šťastie narodiť sa do mieru a dostatku, ktorí nemajú prístup k jedlu, vode, vzdelaniu či zdravotnej starostlivosti. Lebo všetky deti majú právo na bezstarostné detstvo a Unicef robí maximum preto, aby im umožnil naplno rozvíjať svoj potenciál.
Aké je to byť humanitárnym pracovníkom? S akými problémami sa v teréne môžem stretnúť? A nie je to všetko tak trocha nebezpečné? Ako vyzerala pomoc v minulosti a ako sa pomáha dnes? Je pomoc efektívna a ako prebieha v praxi? Akým spôsobom sa distribuuje? Ako rýchlo sa dostane k ľuďom, ktorí ju potrebujú? Podľa čoho sa rozhoduje, komu bude pomoc poskytnutá?
Ak sa chcete o humanitárnej pomoci dozvedieť viac, máte teraz jedinečnú možnosť. Pri príležitosti 75. výročia od založenia Unicefu sme pre Vás pripravili zaujímavú e-knihu s názvom Pomoc chutí po arašidoch, ktorú si môžete zadarmo stiahnuť tu. Prevedieme vás históriou a rôznymi kútmi sveta, dozviete sa, ako naozaj funguje humanitárna pomoc, o jej kráse a náročnosti, o ťažkom rozhodovaní komu pomôcť. Celá knižka je popretkávaná konkrétnymi príbehmi pomoci, spomienkami slovenských pamätníkov, krásnymi fotkami a zaujímavými videami. A aby ste len nečítali, nájdete v nej úlohy z reálneho života, v ktorých sa budete môcť vžiť do úlohy terénnych pracovníkov. Nech sa páči, pozývame vás do sveta humanitárnej pomoci. Projekt mohol vzniknúť vďaka spolufinancovaniu z prostriedkov Slovak Aid.
