Prvou európskou krajinou, ktorú pandémia COVID-19 ťažko zasiahla, bolo Taliansko. Situácia v regióne Lombardia v severnom Taliansku dávala tušiť, čo sa v nasledujúcich mesiacoch bude diať v krajinách po celom svete.
Mimoriadne zlý vývoj pandemickej situácie vyvolával strach, ktorý sa vznášal nad Annou každý deň.
“Či živý alebo mŕtvy, čo sa tým zmení pre tých ľudí?” čítame graffiti na budove v centre mesta Fara Gera d´Adda v Taliansku. “Ja som to nenapísala,” hovorí 14-ročná Anna, “ale je to veta, ktorá mi hovorí z duše.”
Anna je jednou z výherkýň literárnej súťaže vyhlásenej Lombardskou komorou psychológov. Súťaž vyzývala študentov stredných škôl v regióne, aby napísali esej o ich skúsenostiach počas obdobia pandémie. Cieľom bolo získať výstupy o dôsledkoch sociálnej izolácie počas lockdownu a ich dopade na psychické zdravie mladých ľudí. Podobné aktivity sú veľmi dôležité aj z pohľadu zvyšovania povedomia, porozumenia a destigmatizácie tém týkajúcich sa psychického zdravia.
Dedina, v ktorej žije Anna, má len niečo vyše 7000 obyvateľov. Zahniezdená na úpätí Álp, kde každý pozná každého. Dedina leží medzi Milánom a Bergamom, dvomi mestami obzvlášť ťažko zasiahnutými pandémiou COVID-19. Anna vo svojej eseji na súťaž písala o nesmiernom strachu, bezmocnosti a zúfalstve, ktoré sa šírili v jej dedine. Esej má názov “Bodaj by som sa nikdy nebol narodil” a je napísaná z perspektívy vírusu COVID-19 ako cestoval z krajiny do krajiny. Vírus tu vystupuje ako fantóm, ktorý nerozumie tomu, prečo všade, kde sa objaví, za sebou zanecháva chorobu a smrť.
“Bol som vzduchom, neviditeľným. Chvíľu som sa túlal po meste, ale nevedel som, kde som. Skúšal som sa dotknúť ľudí, priblížiť sa k nim, ale nevideli ma. Prechádzal som cez ich telá ako duch.”
“Trochu som sa prechádzal po letisku a, ako zvyčajne, nikto ma nevidel. Stále som nerozumel prečo… S každým pohybom, ktorý som urobil, pribúdali noví nakazení. Nevedel som, či to bola iba nešťastná náhoda alebo na to existovalo konkrétne vysvetlenie. Zrazu mi svitlo, že táto pandémia začala, keď som sa prebudil. Odkedy som vstúpil do života Mei, začala sa cítiť zle. Odkedy som prišiel do Talianska a do ďalších krajín po celom svete, nákaza sa šírila. Ó môj Bože! Preto ma ľudia nevidia. Uvedomil som si, že kde som sa pohol, zanechával som za sebou len bolesť, samotu a smrť. Dovoľte mi predstaviť sa. Moje meno je COVID-19 a som monštrum.”
— Anna, 2020
COVID-19 dal stopku všetkým Anniným koníčkom. Miluje taekwondo, ale tréningy boli počas lockdownu pozastavené. Tiež chodila na hodiny gitary, ale keď sa jej roztrhli struny na gitare, nemohla ich vymeniť, lebo miestny obchod s hudobninami bol zatvorený.
Ale čo mladé dievča zasiahlo najťažšie, bolo tupé bremeno nudy. Aby sa zabavila, kým bola zavretá doma, snažila sa zapamätať si každý najmenší detail jej domu. “Každý centimeter a každý kúsok nábytku, každý pohár a tanier bude vrytý do mojej pamäte po celé roky,” povedala.
S jej najbližšími priateľkami, Clarissou a Chiarou, s ktorými vyrastala, si navzájom poskytovali oporu a počúvali jedna druhú. Prirodzenú útechu im poskytla príroda navôkol, lesy, kopce, voľný priestor. Práve tu našli pokoj a mier, tu sa mohli slobodne prechádzať bez toho, aby sa nad nimi vznášal tieň pandémie.
No pandémia aj napriek tomu zasiahla ich priateľstvo, keďže si každá z nich musela prejsť vlastnými skúškami a trápením. Tínedžerky sa chtiac-nechtiac zmenili. “Cítime odcudzenie a už nie sme rovnaké, ako predtým,” reflektuje Anna.
Aby sa pripravila na záverečné skúšky, Anna intenzívne študovala. Mala k dispozícii veľa času, keďže prezenčné vyučovanie bolo pozastavené. Kým sa priblížil termín skúšok, mala úlohami zapísaných niekoľko poznámkových zošitov. V tomto ohľade jej pandémia umožnila zamerať sa na domáce štúdium. Minulú jar úspešne zložila záverečnú skúšku. Jej témou boli “Ženy, ktoré zmenili systém”.
Nikto nemôže poprieť, že štrnásty rok Anninho života bol iný ako tie predošlé. Narušený pandémiou, ktorá zmenila jej život a Anna je presvedčená o tom, že tieto rany sa budú hojiť ešte veľmi dlho. Zamýšľa sa nad tým, či ešte niekedy bude život taký, aký bol pred pandémiou.
“Myslím si, že COVID-19 zanechal hlbokú stopu v mojom živote,” hovorí. “Nevedela som nájsť spôsob, ako vyjadrovať svoje emócie. Bojím sa fyzického kontaktu a uvedomujem si, že reagujem na svet inak ako predtým.” Mladé dievča na prahu dospelosti stíchne. “Stratila som dôveru… ale to možno nie je spôsobené COVIDom. Je teraz pre mňa ťažké opäť sa otvoriť svetu.”
Annine hodiny taekwonda opäť pokračujú. Po zložení záverečných skúšok na jar 2021 začala opäť hrať aj na gitaru. Aj keď pomaly a postupne, Anna si nachádza svoju cestu cez emocionálne zmeny, ktoré poznačili štrnásty rok jej života.
O práci UNICEF
U viac ako 14% detí na celom svete bola počas roka 2019 diagnostikovaná nejaká psychická porucha. Posledné štúdie upozorňujú, že počas pandémie sa zvýšila miera úzkosti, strachu, depresívnych symptómov, problémov v správaní a zneužívania návykových látok medzi mladými ľuďmi. Prerušením ticha vládnuceho okolo témy psychického zdravia je možné redukovať stigmy a zlepšiť starostlivosť o deti trpiace psychickými ochoreniami. UNICEF vo svojej práci investuje do programov podporujúcich zvyšovanie povedomia o téme psychického zdravia a dôležitosti hovoriť o nej. Podporiť prácu UNICEFu v tejto oblasti môžete aj Vy svojimi príspevkami.
