Určite si však nepredstavovala, že raz bude mať v triede žiakov, ktorí odišli z vojnou zničenej krajiny.
Ticho preruší zvonenie zvončeka, výkriky a smiech. Hodina sa skončila. Chodby Spojenej školy Tarasa Ševčenka v Prešove sa zrazu zaplnia žiakmi všetkých vekových kategórií, od materskej školy až po strednú školu.
Pred rokom, keď si Slovensko užívalo prázdniny, Nikola doma sledovala správy. Z nich sa dozvedela, že na Ukrajine vypukla vojna. Jedna z jej prvých myšlienok patrila škole a tomu, čo ju tam v pondelok bude čakať.
"Keď sme tam prišli," hovorí, "uvideli sme davy matiek a starých rodičov, ktorí čakali na zápis svojich detí do školy."
"Tento konflikt si nevybral začiatok školského roka," vysvetľuje Nikola. "Prišiel nečakane a náhle, a my sme žiakov museli čo najskôr začleniť do vzdelávania procesu. V jeden deň máte v triede 15 detí, prídete na druhý deň, a je ich 35."
Spojená škola Tarasa Ševčenka v Prešove je jedinou školou na Slovensku, ktorá vyučuje v dvojjazyčnej kombinácii slovenčiny a ukrajinčiny, takže v nej vždy boli deti z ukrajinských aj slovenských rodín. Šťastná kombinácia pre ukrajinské deti, ktoré odišli na Slovensko, pretože vďaka absencii jazykovej bariéry sa tu mohli ľahšie integrovať a adaptovať.
"Keď vypukla vojna, náš riaditeľ začal kontaktovať príbuzných našich žiakov, ktorí boli ešte na Ukrajine, a povedal im, že môžu prísť do Prešova, aby zostali so svojimi rodinami."
A tak sa jej žiakmi stávalo čoraz viac ukrajinských detí. Zo dňa na deň Nikole a jej kolegom pribudlo množstvo ďalších povinností, ktoré automaticky predlžovali čas strávený v škole. Nikdy však neváhala pomôcť, keď to bolo potrebné.
"Keď som videla, že sa deti usmievajú a tešia sa na príchod do školy na druhý deň, len ma to utvrdilo v tom, že odvádzam dobrú prácu. Vidieť všetky výsledky pomoci druhým je zadosťučinenie, napriek tomu, aké je to ťažké."
V spolupráci s UNICEF škola premenila jednu triedu na centrum hier a učenia. Tá tiež slúži ako mimoškolský klub, kde sa deti môžu hrať, kým si ich rodina vyzdvihne. "Chodia sem aj matky. Spomínam si na jednu z nich, ktorá sa mi zdôverila, že po tom, čo tu dostala čaj a posedela si u nás na kus reči, dokázala zabudnúť na to, čo sa dialo na hraniciach, hoci len na chvíľu. Bola to maličkosť, ale pre ňu to znamenalo veľa."
Hoci sa u nej počas uplynulého roka prejavili rôzne emócie a vynorilo mnoho otázok o budúcnosti, v jednej veci má Nikola jasno. "Nikto z nás by nechcel byť na druhej strane. Musíme si predstaviť, ako sa cítia oni a ako by sme sa v takej situácii cítili my, keby sme boli na na ich mieste."
Keď si pozrie video, ktoré pre ňu natočili jej žiaci, rozcítene skonštatuje: "Deti sú nevinné bytosti, ktoré nemôžu za vojnu alebo akúkoľvek politickú situáciu. Vidíme, že trpia. Opustili svojich otcov, ktorých nevideli už rok, a my naozaj si to nevieme predstaviť."
