- Ivo dnes liezol do bytovky cez pivničné okno..-
- Ivo, mi pravidelne ciká do kvetináčov na chodbe -
- Ivo opľul vchodové dvere a išiel po schodoch v korčuliach -
- Ivo nám popchal slimákov a dážďovky do topánok -
- Ivo poutieral rozliatu farbu na zemi mojím uterákom -
- Ivo mi do zošita z matematiky nakreslil zákaz fajčenia-
- Ivo mi vysypal do aktovky smeti.-
- Ivo mi utopil škrečka-
ale Ivo len skloní hlavu, dostane pár buchnátov a hubovej ukričanej, pokrčí plecami a potom urobí čosi, za čo ho milujete....
Spomeniem posledné tri zážitky:
Jeho pani učiteľka žije niekoľko rokov sama, a pre ňu sú „jej" školské deti naozaj všetkým.. Venuje sa im s maximálnym odhodlaním a láskou a oni ju za to všetci zbožňujú....
Na začiatku jeseni jej nazbierali na školskom ihrisku zopár hríbov.
Ivo utekal ku nej prvý a s radosťou jej ukazoval kôpku nie práve jedlých húb.
No ona sa tešila a všetkých chválila.
„Deti moje, ja si ich pekne urobím s jedným vajíčkom a pochutnám si na nich..."
Ivo veľký jedák tomu nerozumel
„S jedným vajíčkom? To vám bude stačiť?"
„Áno, Ivan, však vieš, že ja som doma sama...."
Ivo sa zamyslel a potom vážne prehlásil.
„ Tak, ja dnes prídem večer k vám a donesiem z domu aspoň desať vajíčok a urobíte aj mne...a nebudete ani sama a nebude vám smutno."
Monika prišla zo školy uplakaná, zablatené nohavice, roztrhnutá vetrovka.
No, nebola som práve nadšená.
Vedľa nej kráčal Ivo a hladkal ju po taške.
„Teta, my sme sa naháňali a ja som ju strčil, ale nechcel som to...Tak som sa prišiel priznať..."
„Ach Ivo, čo s tebou" zúrila som, no aj som ocenila jeho úprimnosť.
„Teta, ale nepovedzte to mame, zase ma zderie. Ja som Monike za to kúpil dva džúsy a Kinder mliečny rez...a ona sa už nehnevá, len sa bojí, aby ste na ňu nekričali, tak nakričte na mňa, ja som zvyknutý.."
Ivo, keď nie je práve s Monikou pohnevaný, zazvoní ráno pri vchode a idú spolu do školy. A s nimi kráča aj moja mama, lebo má obavu, aby tie dve zasnené duše, neprešlo nejaké auto...
Kráčajú a debatujú a v polovice cesty sa aj modlia...
Dnes v upršaný deň, som išla s nimi ja...
„Ja som si zabudol výkresy doma," prehlásil Ivo, „aj som si to napísal na papierik a dal na nástenku, ale zabudol som sa na tú nástenku pozrieť"
Obe sme sa zasmiali a Monika mu sľúbila, že mu požičia zo svojich.
Pri „mačacom" dome zrazu Ivo prehlásil:
„A teta, my sme sa ešte nemodlili..."
Ivo nechodí do kostola, nebol ani pokrstený., tak ma to primerane prekvapilo.
„No dobre, tak sa pomodlime, aby sa nám dobre vodilo,"
Ivo sa vedel prežehnať...aj odriekať Otče náš.. To ho za tých 5 rokov naučila moja mama.
Len ten koniec si trošku prispôsobil
Namiesto ...a odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame svojím viníkom...
Povedal : „a odpusť nám naše viny, ako sa aj my snažíme odpúšťam svojím vinníkom, ale Karolovi teda určite neodpustím, ten ešte dnes dostane..."
Neviem prečo, vždy keď za oknom zbadám tú malú postavičku, čo práve kmáše stromy, či lieta na bicykli po kvetoch, vážne ho napomeniem....ale v skutočnosti sa na neho nedokážem hnevať, mám ho rada, to krpaté neposedné stvorenie ...
Stačí sa pozrieť do tých jeho šibalských očí, v ktorých sa skrýva aj toľko detskej nevinnosti.
A ja viem, že hoci ním lomcuje pocit, čo nové vymastiť....jeho srdiečko je stále milé a neskazené a som rada, že má Monika takého kamaráta.
