Ľudia sa ho začali báť pre jeho prudkú a zádrapčivú povahu. Vždy sedával na schodoch pred domom a častoval okoloidúcich rôznymi menami, hanlivými prirovnaniami, vulgarizmami, či pľuvancami
„Ty s tou veľkou riťou, tebe ani chodník nestačí, čo tu špatíš obzor...“ „prihováral“ sa nejednej korpulentnejšej dáme, ktorá zakaždým očervenela od hanby a rozpakov.
„ty chrúst krpatý, čo sa tu šmochceš, choď smradiť inú ulicu...“ zlostil sa na menších vzrastom.
„čo sem nosíš tú chlpatú špinavú potvoru, čo mi očúrava plot, vykrútim krk jej i tebe..“ hromžil na psičkárov..
„čo sa tu preháňate na tých bicykloch poškrabky ukričané nepodarené..“ vadil sa s deťmi.
„ ty baba škuľavá a slepá, okamžite prestaň hrať , lebo ti privrznem prsty do toho tvojho rozladeného klavíra...“ búchal na dvere susedkinej dcére, ktorá chodila na konzervatórium...
„ prestaň sa rozbľakovať, ty vrabec nadržaný, lebo hodím do toho tvojho stromu nejaký dynamit...“ prekážali mu aj vtáčiky...
Proste, filantrop to nebol. Ľudia, ktorí ho poznali, sa jeho domu vyhýbali naširoko a keď už museli prejsť tou ulicou, rýchlo pridali do kroku a v akejsi panike vždy očakávali spŕšku nadávok.
Mamičky sa vyhrážali svojím deťom, že keď budú zlé, zavolajú na nich uja „Boxera“, mladí skladali skúšky odvahy, že mu zazvonili na zvonček, či prehodili čosi cez plot do záhrady, a keď niekto chcel vyjadriť, že ktosi je podivín použil výraz: si divný ako „Boxer“.
Zima bola dlhá a ľudia ho akosi nevideli vychádzať vonku, už si aj mysleli, že tam isto zomrel, ale zazvoniť a overiť si to, sa neodvážil nikto.
S prvými jarnými lúčmi, vyšiel Boxer na svoj dvor, aby si zohrial skrehnuté kosti. Cez zimu bol dlho chorý, no liečil sa sám, za doktormi tými vydriduchmi, čo nič nevedia, iba vyťahujú z vrecka peniaze, nešiel.
Bol slabý, a motkal sa pomaličky po dvore. V tej chvíli prišlo k domu malé, špinavé, usoplené, slabo poobliekané rómske chlapča a uprene sa zahľadelo na starca.
„Chceš niečo ukradnúť, cigáň prašivý...“ skríkol na sotva 6 ročné chlapčiatko,
no to sa nezľaklo, z domu bolo zvyknuté na krik, nadávky, aj buchnáty, tak len pokrútilo hlavou.
„Nechcem nič ukradnúť, len sa pozerám...“
„Tu nie je nič na pozeranie, okamžite odpáľ, lebo moja bakuľa ti spočíta všetky rebrá...“ zdvihol do výšky palicu ako výstrahu, no chlapča sa nebralo preč, len tuho premýšľalo..
„Ujo? A prečo ste vy taký zarastený? Nemáte žiletku na oholenie?“
Boxer sa zarazil a ruka s bakuľou mu klesla vedľa tela a tá druhá zamierila na svoju bradu.
Nepamätá sa, kedy sa holil naposledy...-.ale, čo to chlapča napadlo, prečo mu kladie také otázky?-
Zostal zmätene stáť a pozerať na to úbohé dieťa.
„Viete čo, ujo, môj otec sa holí každý deň, donesiem vám jeho žiletku, počkajte ma tu....“
Starec nemo otvoril ústa.....a nič sa mu z nich nevydralo, žiaden nadávky, krik....len prikývol.
Chlapča odbehlo a o nejakú polhodinu bolo späť. V rukách držalo jednorazový holiaci strojček.
„Tu máte...“ natiahlo k nemu ruku...
Starec pokrútil hlavou, nerozumel tomu....
„Tu máte ujo, berte...“ súril chlapec, „lebo , ak ma uvidí otec, tak dostanem bitku, že som mu to ukradol...“
Starec prijal podávanú vec a s ledva počuteľným „ďakujem“ zmizol za dverami svojho domu.
Tam sa oprel o dvere svojho domu, pozrel sa na použitý strojček a ľútostivo sa rozplakal.
Tá stará žiletka bola po dlhom čase jediná vec, ktorú od kohosi dostal....
Ten malý chlapec bol vôbec prvý , ktorý na neho hľadel, ako na ľudskú bytosť a svojím obmedzeným spôsobom , mu pomohol.
Klesol na zem, vzdychal, plakal, žialil za stratenými dňami....a....a.... už nikdy, aj keď ho niekedy veľmi svrbel jazyk, na nikoho neútočil.
Stačil mu jeden, dobre mierený úder, ktorý ho nezasiahol pod pás, ale do srdca.
