Tak kde si bol, keď bola ešte v brušku a ja som dostala bolesti
a museli sme ísť predčasne do nemocnice a bála som sa, či to prežije?
Kde si bol, keď sme nemali peniaze a nevedeli, z čoho kúpime jedlo?
Kde si bol, keď sme sfukovali prvú a ďalšie sviečky na jej torte?
Kde si bol, keď dostávala záchvaty z laryngitídy a v noci som vyčerpaná stála s ňou v náručí
pri okne a bála sa, či sa nadýchne?
Kde si bol, keď som ju v nemocnici držala v náručí pri bolestivých kŕčoch z horúčky pri zápale pľúc?
Kde si bol, keď sme sa trápili, či začne chodiť a keď sa konečne postavila
v 14-tich mesiacoch na nožičky?
Kde si bol, keď začala hovoriť a klásť prvé otázky: „Prečo?" Na ktoré bolo treba odpovedať?
Kde si bol, keď išla prvýkrát do škôlky a keď ju bolo treba do tej škôlky zašikovať aj priniesť späť?
Kde si bol, keď sa učila bicyklovať, korčuľovať, plávať?
Kde si bol, keď sa z nej stal školáčka a hrdo niesla svoju novú tašku do školy?
Kde si bol, keď sme sa učili písať, čítať, počítať?
Kde si bol, keď sa chcela podeliť so svojimi úspechmi?
Kde si bol, keď bolo treba pofúkať boliestky?
Kde si bol, keď potrebovala poradiť, porozprávať sa alebo objať?
Kde si bol, keď mala svoje prvé vystúpenie na flaute?
Kde si bol, keď sa pohádala so svojou najlepšou kamarátkou a bála sa, že ju stratila?
Kde si bol, keď zistila, že sa mení na ženu?
Kde si bol, keď....
Nemusíš odpovedať, viem to. Plnil si si svoje vlastné sny.
Áno, zo zákona na ňu právo máš, je to tvoja dcéra,
lenže ona nemá povinnosť ľúbiť ťa.
Ľúbi toho, kto pri nej stál vo všetkých dôležitých chvíľach jej života.
Toho, kto nezabudol, čo je najdôležitejšie na celom svete.
Raz na to, dúfam, prídeš aj ty.
