Vtedy som si pomyslela som si, že nie je nič na svete krehkejšie, ako voňavý uzlíček, čo očakáva nežné dotyky svojej matky....a usmievala som sa....
Potom som stretla starčeka.
Kráčal pomaličky, opierajúci sa o palicu, zhrbený, zahľadený na cestu.
Jeho tvár bola posiata vráskami, vlasy mali farbu snehu a jeho ruky boli ako zoschnuté konáre stromov, ktoré sa kývajú vo vetre a hľadajú oporu.
Vtedy som si pomyslela, že nie je nič krehkejšie ako starý človek, čo kráča ulicou a snaží sa ukryť pred slnkom a zabudnúť na únavu.
A môj úsmev zoslabol.
Neskôr som videla vdovu.
V páľave dňa kráčala v čiernych šatách, v očiach sa jej zrkadlil smútok a spomienky.
Dlhá sukňa sa jej krútila okolo členkou, akoby sa snažila objať jej nohy a povedať jej, že ešte stále je nádej, ktorú síce nevidí, lebo slzy jej zväzujú pohľad na budúcnosť.
Vtedy som si pomyslela, že krehkejšia je žena, čo stratila lásku.
A bolo mi smutno.
Doma som zazrela odraz svojej tváre.
A vo svojich očiach našla strach dieťaťa, čo sa naťahuje za hlasom matky v obave, že ju stratí.
Pristúpila som bližšie a zbadala aj roztrasené ruky starca, ktoré nevládzu a snažia sa oprieť o niečo, čo je na blízku.
A keď som stála úplne blízko, našla som vo svojom odraze slzy vdovy, čo stratila nádej, že bude pri nej ktosi stáť blízko.
A vtedy som pochopila, že najkrehkejší je človek.....práve vtedy, keď stráca.....a zostáva osamelým.....
A potom som sa rozplakala.
