Náš zvolenský cintorín je dostatočne veľký a jeho tiché a tmavé zákutia mnohým,
(najmä mladým milencom) dávajú pocit anonymity alebo nahrádzajú park.
V novej časti urnového hája som postrehla zohnutú postavu starčeka,
ktorú podopierala mladá, asi 16-ročná dievčina.
Ako sme sa približovali, začula som ich rozhovor.
„Dedko," oslovila krehkého starčeka dievčina.
„ ja vás tu teraz na chvíľu s babkou nechám, aby ste jej povedali, čo chcete
a o chvíľu prídem po vás, dobre?"
Starček len prikývol a dievčina sa vzdialila.
Po jej odchode začal na maličkej platni upravovať kvietky a oprašovať ju z ihličia.
„Starká, trošku ti to tu upracem, nejako ti toho tu veľa napadalo."
prihováral sa mŕtvej manželke.
„ To vieš, je teplo, všetko nejako blbne, aj tá príroda.
Jablone nám vykvitli v záhrade. Vieš, tie, čo si sa jedovala, že ich sadím pod okno,
že nebudeš vidieť do záhrady. Ktovie, čo sa urodí tento rok, či nepríde dáka zima
a potom to všetko pomrzne, čo rozpučalo."
Dedko sťažka vzdychol a sadol si na dosku.
„Viem, nemal by som sedieť, studená je, ale nevládzem.
Nejako málo toho vydržím, ani prejsť ďaleko neviem.
Aj teraz sme sem s Borkou išli skoro trištvrte hodinu.
Ktovie, či sa už skoro neuvidíme."
Hlava mu klesla nižšie a zošuverenou rukou pohládzal písmená manželkinho mena.
Jeho slová a jeho odovzdanosť mi stiahla dojatím hrdlo.
Pôsobil bezbranne a veľmi krehko.
A keď sa k hrobu opäť priblížila dievčina, znovu sa dotkol písmen a čosi zašepkal.
Ale keďže som sa pri nepočujúcich naučila odzerať z úst,
jeho slová boli: „Mám ťa rád."
A ak mi ešte niekto povie, že láska zomrela, rozpoviem mu tento príbeh.
