Sledujem ich gestá a chôdzu.
Počúvam ich hlas a smiech.
Vnímam ich vôňu a spôsob, akým hlásia svetu: „Toto som JA.“
Pána Monka som paradoxne zaregistrovala prvýkrát až v autobuse.
Sadol si na sedadlo za mnou. Všimla som si len toľko, že je to vyšší, čiernovlasý muž s fúzmi.
Nevenovala som mu príliš veľkú pozornosť, pretože som sa tešila na rozčítanú knihu.
Vytiahla som ju teda z kabelky a pohrúžila sa do príbehu,
ktorý ma odviedol z reality nie príliš vydareného pracovného dňa.
Po pár minútach jazdy som započula za sebou tichú hádku dvoch ľudí.
Monotónny zvuk motora autobusu mi však dotváral k príbehu príjemnú kulisu,
tak som tú hádku za sebou vytesnila z hlavy a pohrúžila sa ďalej do čítania.
Odrazu mi svitlo. -Ako to, že počujem hádku, veď za mnou sedí len jeden človek?-
Prestala som čítať.
Zozadu sa nieslo tlmené mrmlanie. Rozoznala som tieto slová:
„Čo teraz? Čo teraz? Katastrofa? Hrozné. Vidí ma. Buď ticho! Čo teraz? Čo teraz?“
Po pravde, keď som si uvedomila, že ten muž nehovorí do telefónu, ale mení hlasy,
a rozpráva sa sám so sebou, zostala som vydesená.
-Mám si odsadnúť? Je duševne chorý? Neublíži nám?-
A po všetkých tých katastrofických správach, ktoré nám dávkujú média,
som sa opatrne kukla za seba, či chlapíkovi náhodou nevydúva z kabáta nejaká zbraň.
Ku knihe som sa už samozrejme nevrátila a zvyšných 30 minút jazdy bola ako na ihlách.
Muž sa však mojím nepokojom nedal rozhodiť, veselo si mrmlal ďalej a po čase zaspal.
Nie však klasicky, opretý dozadu o svoje sedadlo. On si dal ruku dopredu na to moje
a oprel si oň čelo a začal ticho pochrapkávať.
Poviem vám, bola som šťastná, keď vystúpil o zástavku skôr ako ja.
Na druhý deň som si už zďaleka všimla, že sa blíži na autobusovú stanicu.
Naozaj to bol vysoký, tmavovlasý muž s fúzmi.
V rukách držal kufrík, ktorým pohojdával vo vzduchu.
Podišiel ku kraju chodníka, zastal, pravú nohu zvesil z chodníka (ľavou stál ešte na okraji)
a prešiel ňou z zľava doprava po prvom páse prechodu pre chodcov. Váhavo cezeň prešiel.
Pred koncom asfaltky znovu zastal, tou istou nohou prešiel zľava doprava po poslednom pruhu zebry
a vystúpil na chodník.
Podišiel ku presklenému prístrešku zástavky z pravej strany, pravou rukou prešiel po jej kovovej časti.
Potom zástavku obišiel z druhej strany a znovu rukou prešiel po kovovej časti zástavky z ľavej strany.
Usmial sa. Spokojne.
Následne vošiel pod sklenený prístrešok a zastal si doprostred.
Neustúpil, ani keď sa k nemu priblížili iní ľudia. Pevne stál vo svojom strede.
Počkala som, kým nastúpi do autobusu prvý a sadla si na druhú stranu uličky pár miest pred ním.
Celá scéna sa opakovala. Nepočula som síce, čo si šomre, ale šomral si
a po niekoľkých minútach zaspal opretý o čelo.
Pozorovala som ho, aj keď vystúpil. Najprv zostal stáť, pravou rukou si skontroloval vrecká na kabáte
a až potom sa pohol.
Každý, každý deň to isté. 7 mesiacov.
Prestala som mať strach. Začala som sa na neho pozerať ako na milého čudáka
a bez problémov si pred neho sadala.
Viackrát ma dokonca s kývnutím ruky pustil do autobuse prvú, vzápätí si za mňa sadol
a odšomral prvú tretinu cesty.
Stal sa spolu s motorom autobusu monotónnou kulisou pri mojom čítaní.
Keď ho vidím dnes, usmievam sa. Dokonca mu chránim prístup k jeho sklenenému prístrešku.
Stalo sa totiž , že sa mu ku kovovým podperám postavili študenti a on sa ich nemohol dotknúť.
Vtedy sa mu na tvári odohrával bolestný zápas. Nervózne pri chalanoch podupkával,
no oni sa nahlas smiali, debatili a ani o kúsok neustúpili.
Také cesty šomral dlhšie a nevedel zaspať.
Prišlo mi ho ľúto a na ďalší deň som sa postavila ku prístrešku ja.
Počkala som, kým sa priblíži ku zástavke a odstúpila som sa.
On sa usmial a svoj každodenný rituál zopakoval.
Od toho dňa ma pán Monk zaradil k svojim pravidelným rituálom.
Po presondovaní prechodu pre chodcov podíde k zástavke, skontroluje podpery a...
A pozdraví sa mi.
A ja sa, ako každý deň, na neho usmejem...
A mám super pocit, že deň je presne taký, aký má byť.
Nič mi nechýba.
