Keď mi je smutno, zahľadím sa na strom a vidím úsmev tej ženy.
Predstavím si jej radosť, ktorú prežívala, keď vyšla do záhrady medzi svoje stromy....
Každé ráno ich pozdravila, pohladila, porozprávala im, čo sa jej snívalo, čo sa chystá robiť.
Pripadalo mi to zábavné...
„ Starká, však oni nežijú, sú to len stromy...." oponovala som jej..
„ Stromy sú ako my ľudia....pozri....rastú z jednej zemi a predsa sú rôzne...jablone, hrušky, slivky, tak isto aj my...niektorí sme veselí, iní smutní, chudí, tuční...."
milovala som jej príbehy...tmolila som sa vedľa nej ako teliatko a nasávala všetko, čo hovorila.
„ Stromy sú naši priatelia...bez nich a bez nás by bola krajina pustá...holá...
Vzdorujú vetru ako vzdorujeme my nástrahám života...Vždy pochváľ strom za to, že ti dá ovocie..."
„ a za čo mám chváliť javory a smreky?" zaujímala som sa
„ Tie , že ti dávajú tieň..." usmievala sa starká... „ Lipu chváľ za kvet, orgován za vôňu, jedličku za krásu., topole za hniezda, v ktorých si urobia hniezdo vtáky......"
Slová starkej sa mi vryli hlboko do srdca....milujem stromy.....milujem jabloň pod mojím oknom a často sa jej aspoň v duchu prihováram...aj žalujem...
Včera večer sa mi požalovala ona...
Konáre mala poobtŕhané...poničené....
„ Čo sa jej stalo?" zdesene som sa pýtala mojej matky...
„ akési detiská sem prišli...najprv si len stavali snehuliaka, potom však začali hádzať snehové gule do drozdíkov a sýkoriek a nakoniec sa škrabali na jabloň...."
Vyšla som z bytu a pozbierala oblámané konáre...pohladila som ju po studenej kôre a slzy mi vypadli, keď ju videla takú doničenú....
Škoda...
Škoda, že tie deti nemali takú starú matku ako ja, ktorá by ich učila úcte k prírode...
Však najkrajšie veci okolo nás sú práve z nej.... slnko, obloha, hviezdy, stromy, kvety, mláďatká....a vlastne aj my....
Škoda...že niektorí z nás si neuvedomia, že so všetkými vecami, ktoré máme zadarmo, môžeme zaobchádzať jedine s láskou....
Škoda....že tie deti vyrastú v dospelých, čo sa budú aj k ľuďom správať tak isto ako k stromom....
