Pozorujem ich zamračené, usmievavé, ustarostené tváre....ktoré niekam smerujú, ktoré niekto tam na konečnej čaká. Alebo aj nie.....
Milujem stretnutia.....ten pocit, keď vieš, že o chvíľu sa uvidíš a objímaš s niekým, kto si dal za námahu prísť na stanicu a očakávať tvoj príchod.
Aj dnes sa mladunká dievčinka nevedela dočkať, kedy vlak zastane na peróne.... Vyzerala vonku z okna, nepokojne sa mrvila, neustále kontrolovala ruksak a usmievala sa....
Z ľahkosťou vyskočila z vlaku a hodila sa chlapcovi do náručia, pohladil ju po chrbte, dal do ruky kytičku kvetov, pobozkali sa a ruka v ruke odišli.
Predo mnou vystupovala aj staršia pani, opatrne schádzala po schodoch a čiasi ruka ju zachytila. Bola to jej kamarátka. Zvítali sa s výkrikom a ich zošuverené prsty sa preplietli v radostnom očakávaní spoločného víkendu.
Pán okolo štyridsiatky zakýval na svojho osemročného syna, ten poskočil a rozbehol sa k nemu. Celkom pred ním zaváhal a v očiach sa mu zračilo očakávanie.
Otec vytiahol z aktovky model lietadla a chlapec od šťastia lietal.
Za mnou vystupovala mladá žena asi s dvojročným chlapčekom, na chrbte mala ťažký ruksak, v ruke obrovskú tašku a v druhej chlapčeka. Nikto im nebežal oproti...
Zastala som a vrátila som sa k vlaku. Pomohla som jej vyložiť tašky aj chlapčeka, ktorý veselo ďžavotal:
„ nečaká nás autíčko...“
jeho matka mala v očiach slzy...a ja som pochopila...
Pred siedmymi rokmi som prichádzala podobne... so strachom...či ma príjmu....či dokážem prežiť bolesť a sklamanie.....či budem vedieť ako ďalej... ako začať znovu...
„Nie, nečaká nás autíčko...však vieš, že sme išli vláčikom..“ odpovedala matka.
„A ocko...ocko kedy príde za nami? Ocko by nás odviezol k babke...“
v jeho hlásku bola výčitka...a ja som vedela, že tých bude ešte veľa.
„ Pomôžem vám....kam idete...“ navrhla som, lebo aj ja som našla svojich anjelov, ktorí mi pomáhali....ale vedela som, že táto dvojica stretne aj ukazovanie prstom, falošnú ľútosť, a povestné: nemáš chlopa, nemáš pravdy.....
Kráčali sme obe pod ťažkosťou spomienok...moje našťastie zahojil už čas...
Povedala som, čo mi napadlo prvé.
“Zvládnete to.....už kvôli týmto maličkým nožičkám budete spolu cupkať životom...“
Zadržiavala slzy.
Pohladila som ju po ruke. A dúfala, že raz -raz bude aj ju ktosi pred tým vlakom čakať a tomu Niekomu bude záležať na tom, aby sa stretli a aby sa stretávali najčastejšie...a aby aj zostali....
A potom som videla svoju desaťročnú dcéru, ako mi beží oproti a vrhá sa mi do náručia.
Tuduf...tuduf.... spieva vláčik niekomu inému....a robí radosť zase v iných staniciach...
A dáva nádej iným objatiam....
Veď aj tma mizne predsa nad ránom.....
