Daniel „Bezúhonný“, využijúc svoju moc na ovplyvnenie krokov svojho zamestnanca dosiahol to, že nikto z bežných ľudí sa nemôže podieľať na kontrole toho, čo on a jeho súkmeňovci stvárali, stvárajú a aj budú stvárať. Tento krok urobí z kalkulácie. Z kalkulácie toho, aby vyznel ako tvrdý zástanca spravodlivosti. Čo Daniel „Bezúhonný“ robil dovtedy? Ticho a nemo súhlasil so všetkým, čo mu jeho „tiež vrany“ (lebo vrana k vrane sadá) nariadili.
Po prehrmení búrlivých chvíľ, so zapojením ľudských más a s očakávaním, ako sa veci vyvinú, zažiarila preňho iskrička nádeje. A povie svojmu dobrodincovi: „Janko, ja mám viac ako Ty, takže ustúp mi z cesty! Lebo len JA som vyvolený!“ K potvrdeniu svojich slov a na ovplyvnenie verejnej mienky, že len on je vyvolený, si znova zavolal svojho desiatnika Jarka, ktorého poveril druhou úlohou. I hovorí mu: „Jarko, musíš niekoho nájsť, musím sa pred ľuďmi zviditeľniť ako jedinečný, neomylný, nenahraditeľný a najspravodlivejší spasiteľ tejto spoločnosti. Ale, urob to tak, aby mi to nemohlo v budúcnosti u našich kumpánov uškodiť.“ Jarko pochopil, i hodil do „pľacu“ obetného baránka „PAVLA“. Veď aj tak, Paľkovi sa nič nemôže stať, ale pred občanmi predsa musíme zahrať divadlo na spravodlivých. My aj tak končíme. Paľka teraz obviníme a on sa bude brániť, že o tom on nerozhodoval, o tom rozhodovali iní, bez neho. A naozaj, veď kolektívna vina sa tu nedá presadiť. A zato, že sa nič Paľkovi nepreukáže, budeme kritizovať ROBKA. Robkovi ostane srvátka a my ostatní zlížeme smotánku. Alebo inak. Robkovi ostanú somárske uši.
Daniel zabil jednou ranou dve muchy. V konečnom dôsledku pred verejnosťou vyznie ako záchranca štátneho majetku, majetku nás všetkých, on jediný ten najspravodlivejší človek na svete. Zároveň presvedčil svojich (možno aj jednoduchých ľudí), že len on jediný je vyvolený na post predsedu svojej partaje. Má sice veľké pery, ale zato (ne)má somárske uši.
