Keď sme takto prišli do Kyjeva, ponavštevovali zaujímavosti (na mňa najviac zapôsobila návšteva Kyjevsko-pečorskej lávry a v nej najmä múzeum miniatúr, kde exponáty musíte pozerať pod mikroskopom, napr. blchu podkovanú zlatými podkovičkami, ružu na konci ženského vlasu, portrét umelca na zápalkovej hlavičke tak, že mu vidieť aj jednotlivé chlpy na brade... – všetko práce ľudového umelca Anatolija Konenka), poprechádzali sme sa po Kreščatiku a išli sme sa občerstviť do bufetu. Pri susednom stole sme začuli akúsi známu reč – slovenčinu. Bola to slovenská rodina, otec s mamou a dvomi synmi. Započúvali sme sa a môjmu otcovi, takému veselému chlapíkovi (inak veselí sme boli všetci traja), to nedalo a polorusky-poloslovensky sa dal s nimi do reči (za tej cesty pochytil čo-to z ruštiny, veď v Soči sme sa skamarátili s jedným ľjotčikom a ten bol stále s nami):
- Zdravstvujte, otkuda vy, druzja?
Oni ochotne odpovedajú:
- Zo Slovenska.
- Iz kotorovo goroda?
- Z Prešova.
- Prešov, Prešov... Hmmm... A Laca Pavloviča znájete? A jevo brata Ruda? A Martinčeka? – otec ako veľký fanúšik a futbalový funkcionár to všetko mal v malíčku. Spomínaní futbalisti boli kedysi pojmom na futbalovom nebi. My starší sa na nich ešte pamätáme.
- Áno, samozrejme, že poznáme, - a otec rodiny šťastný, že ktosi v Kyjeve tak dobre pozná Prešovčanov, hneď objednal po 100 gramov vodky všetkým okrem mňa a jedného jeho syna.
Potom začalo objednávanie dokola, jedna runda za druhou. Jednoducho - družba. Len ja a jeden ich syn ako vodiči sme sa mohli len smutne pozerať. Vysvitlo, že idú na Krym, na Jaltu. Ale už sme sa nemohli priznať, že sme Slováci, hovorili sme všetci tak polorusky-poloslovensky. Skomolenina ruštiny a slovenčiny im musela pripadať ako ukrajinčina. Potom sme sa porúčali, postískali ako sa na Slavjanov patrí a šli sme ďalej po meste rajtovať.
Večer sa vrátime do kempu Prolisok na kraji Kyjeva pri výpadovke, kde sme boli ubytovaní v chatkách. Kyjevský Prolisok - to bol jeden z najkrajších sovietskych kempov, aký som poznal, umiestený vo vysokom borovicovom háji. Aj v najväčších páľavách pohoda. Ubytovanie v drevených chatkách. Poskladáme sa, vyjdeme von pred chatku, a čo čert nechcel, popred idú Prešovčani. Ubytovaní boli v susednej chatke. No, to bolo smiechu, keď podľa ŠPZ nášho auta, ktoré sme mali zaparkované hneď vedľa chatky, zistili, že sme tiež Slováci. Len potom nastalo to pravé nefalšované slovenské zbratanie pri domácej údenej klobáse a slanine a ešte lepšej domácej slivovičke. To som si už aj ja ako vodič mohol dopriať, hoci len s mierou, lebo skoro ráno nás čakala ďalšia etapa do Ľvova.
A takto skončilo naše druženie a podruženie s Prešovčanmi v Kyjeve, také nefalšované slovenské.
