Vraciame sa teda domov, ja za volantom, manželka so sestrou na zadnom sedadle. Posledný deň cesty, trasa Ľvov - Martin. Aspoň podľa rozpisu posledný. Počasie špatné, pri ceste cez Karpaty Stredným Vereckým priesmykom zamračené, popŕcha, hmla, chladno, že musím prikurovať. Deprimujúce počasie. Dievčence vzadu si vzadu "na pozdvihnutie nálady" otvorili litrovku borovičky a po troške si dávajú. Ponúkajú aj mňa. Aj by som si dal, ale... no... Takže radšej nie.
Len čo prejdeme Karpaty, usmeje sa na nás spoza oblakov slniečko. Hneď je lepšia nálada. Šinieme si to takým turistickým tempom, veď na hranicu je to už iba na skok. Na obzore akési mestečko asi 70 km od hranice. Pred nami ide moskvič s ampliónom na streche. Ide pomaly, takým ospanlivým tempom, ale radšej sa ho ani nesnažím predbehnúť a vlečiem sa za ním tiež. Prichádzame do mesta. Na kraji mesta nový Univermag, idú k nemu dáki chodci. Pozerám, či ich vpustia dnu, alebo majú obedňajšiu prestávku, reku, posledné ruble a kopejky minúť. Najlepšie sa totiž nakupuje v takýchto obchodoch, nie v centrách veľkých miest.
Zrazu ktorási skríkne: "Pozor!".
Skočím na brzdu, ale už je neskoro. Som v moskviči. Zastal, lebo chcel odbočiť doľava a v protismere čosi išlo. Samozrejme, na vine som ja, odzadu je neodškriepiteľné. Tu niet o čom debatovať. Jemu sa v podstate nestalo nič, ja mám rozbité celé čelo (auta, samozrejme). Jeden reflektor obrátený do neba, druhý do zeme, a obidva bez skiel. Zrazu okolo nás hŕba divákov na chodníku. Z moskviča vystúpi vodič. V milicionárskej uniforme. No, myslím si, reku to je teda riadny průser, to sa mi len tak neprepečie. Vysvitlo, že som vrazil do milicionárskeho moskviča. Milicionár zatiaľ pristaví okoloidúce auto, svoju spolujazdkyňu posadí doň, povie vodičovi pár slov a pošle ho preč. Prikvitne druhý milicionár na moskviči vyšetrovať nehodu. Keď vidí cudzinca a kolegu-milicionára ako účastníkov nehody, vysielačkou zo svojho auta kdesi čosi oznamuje, a o chvíľočku sú na žiguliačiku na mieste nehody aj okresný náčelník ГАИ (Gosudarstvennaja avtoinspekcia - dopravný inšpektorát) a okresný náčelník МВД (Ministerstvo vnutrennich del - milícia). Predsa len medzinárodný průser ani oni nemávajú každý deň. Vyšetrujúci milicionár zakreslí náčrtok, zakreslí doň zameranú polohu áut a všetko, čo s tým súvisí. Trochu sa všetci medzi sebou radia a po chvíli mi náčelník káže, aby som ich nasledoval na mojom aute. Nasadnú pohnú sa, tri milicionárske autá jedno za druhým a ja s dievčatami v našej rozbitej škodovke za nimi. Taký doprovod som v živote nemal, chýbal len spustený maják. Doviedli ma do nemocnice. Tam zistím ďalšiu zaujímavosť. Milicionár, do ktorého som vrazil, viezol manželku do práce na druhú smenu, lebo v ďalšom figuruje aj ona. Pracovala v nemocnici v laboratóriu a práve ona pred nami rozmieša akúsi vodičku, naleje do troch skúmaviek a dá fúkať: milicionárovi, do ktorého som vrazil (svojmu manželovi), mne a milicionárovi, ktorý vyšetruje nehodu. Objektivita teda zaručená, to sa musí uznať. A to všetko pred manželkou a sestrou a tými dvomi náčelníkmi. Nenafúkal nik. Chvalabohu, že som si nedal s dievčatami cestou cez Karpaty ani slzičku, lebo neviem, neviem, ako by sa to bolo skončilo...
Vina na nehode jednoznačne na mojej strane, to som nemohol a ani nechcel nijako poprieť. Nedostal som však ani pokutu, ani len kupón mi neštikli, dokonca sa postarali aj o náš nocľah. (Pre mladších vodičov: kupón k vodičskému preukazu bola taká malá záložka veľkosti vodičského preukazu s osobnými údajmi vodiča, po obvode ktorého boli kolonky pre zaznačenie jednotlivých druhov priestupkov, napr. alkohol, nedanie prednosti, prekročenie rýchlosti... Keď ich bolo viac alebo boli závažné, tak nasledovalo zadržanie vodičského preukazu.) V kancelárii okresného náčelníka milície po príchode z nemocnice: náčelník mi ručne vypísal удостоверение - potvrdenie o nehode, ktoré mám doma odložené ako suvenír. A pri tom písaní nás ponúkol čajom, podebatovali sme ako starí známi, zaspomínal si na kamaráta okresného náčelníka VB v Starej Ľubovni a dal ho pozdravovať. Len tradičná butyľka vodky chýbala. Potreboval som však aj papiere od ich ГОССТРАХ-y (Gosudarstvennoje strachovanie - Štátna poisťovňa) a bolo už po úradných hodinách. Čo teraz? Kde sa podejeme? Náčelník teda ešte prikázal ktorémusi podriadenému, aby nám vybavil nocľah v hoteli. Podriadený vytelefonoval a cestu k hotelu nám ukazoval na milicionárskom aute. Postarali sa teda o nás po každej stránke. Auto sme zaparkovali na ohradenom a uzamykateľnom dvore hotela. S tým sa spája iný príbeh, s ktorým Vás oboznámim nabudúce.
Tak ak niekto viete, kto bol v r. 1980 okresným náčelníkom Verejnej bezpečnosti v Starej Ľubovni a poznáte ho, môžete ho opäť pozdravovať odo mňa, že jeho nepriamou zásluhou, hoci on o tom ani nevedel, som v Svaľjave na Zakarpatskej Ukrajine vyviazol takto naľahko. Že mu srdečne ďakujem a pozdravujem ho.
