Zlákala ma možnosť po vyše 65 rokoch uvidieť znova naživo výrobu a spracovanie skla, vidieť sklárov pri práci. Nevidel som to od svojho raného detstva, ako som sa odsťahoval z rodnej sklárskej obce Málinec, tiež v hornom Novohrade.. Na všelijakých podujatiach, jarmokoch, prehliadkach ľudových remesiel, v skanzenoch a pod. možno uvidieť a obdivovať pri práci zručných rezbárov, kováčov, hrnčiarov, tkáčky..., ale sklárov som ešte nikdy takto nevidel.
Južná časť stredného Slovenska, najmä južné Podpoľanie a horný Novohrad, bola kedysi prešpikovaná množstvom sklárskych hút. Takmer nebolo osady, v ktorej by v nejakom dlhšom období nestála huta. Bolo to dané tým, že tu bol dostatok vhodného základného sklárskej suroviny na výrobu skla, kremeňa, ľudovo nazývaného "žabica", a dostatok kvalitného bukového dreva.
Dolná Bzová ako samostatná obec patrila kedysi pod divínske panstvo Zichyovcov. V r. 1769 tu začal Bernard Hupka po predchádzajúcej dohode s divínskymi pánmi Zichyovcami s výstavbbu sklárskej pece súčasne s bytmi a ostatnými stavbami a onedlho tu začala výroba skla, ktorá trvala až do r. 1891. O pár kilometrov vyššie v doline, v Hornej Bzovej, bola o čosi neskoršie postavená ďalšia skláreň.
Zaujímavosť osady Dolná Bzová: osadou preteká Bzovský potok, zastavaný po oboch stranách, takže rozdeľuje osadu na dve časti: jedna patrí do obce Podkriváň a okresu Detva, druhá do obce Mýtna a okresu Lučenec. Kedysi tu súčasne prebehli aj dve referendá v oboch častiach osady, ktorých výsledkom bolo, že väčšina účastníkov v oboch častiach bola za pripojenie celej osady k Mýtnej a k okresu Lučenec. Výsledky referenda neboli však doteraz realizované - o tom je tu.
V osade miestni nadšenci založili občianske združenie Skálnik, ktorého predsedom je 65-ročný Peter Greksa, ktorý je otcom myšlienky oživiť spomienky na sklársku výrobu. Nadšenci tam postavili sklársku pec, jedinú svojho druhu na Slovensku, kde používajú na výrobu skla starý výrobný postup. Každoročne tu usporadúvajú niekoľkodňové Bzovské sklárske dni s bohatým programom. Jeho súčasťou v sobotu boli aj turistické pochody na 15 a 20 km po podkrivánskych lazoch okolo Dolnej Bzovej. V nedeľu bol bohatý program za účasti zástupcov ďalších sklárskych obcí, kultúrny program, ukážky výroby sklárskych výrobkov, fúkanie sklárskou píšťalou, maľovanie skla... Pochodil som mnohé sklárske zariadenia (Slovenské sklárske múzeum v Lednických rovniach, sklársky skanzen vo Valaskej Belej, malú fabričku vo Valaskej Belej, dielničku súkromníka v Poltári a ďalšie), ale nikde som nevidel tak komplexne postup výroby a spracovania skla ako na Bzovských sklárskych dňoch.
Okrem programu v Dolnej Bzovej som sa vybral aj do Hornej Bzovej, kde stojí unikátna kaplnka, ktorej steny zvonka i zvnútra sú pokryté jedľovou kôrou. Jej verná kópia je postavená v lesníckom skanzene vo Vydrovskej doline pri Čiernom Balogu na Horehroní. Dal ju postaviť v r. 1910 pán divínskeho hradu gróf Štefan Zichy.
Keď som sa vyberal do Dolnej Bzovej, rátal som s tým, že z vlaku v Podkriváni pôjdem v partii s ďalšími turistami skratkou krížom do Dolnej Bzovej. Keď som však v Podkriváni vystúpil z vlaku ako jediný turista, pustil som sa len pekne-krásne do Dolnej Bzovej okľukou po hradskej. Keď k tomu pripočítam cestu z Dolnej Bzovej do Hornej Bzovej poobzerať si kôrovú kaplnku a cestu späť z Hornej Bzovej ku vlaku, tak tých 20 km som v tej tropickej horúčave hádam aj absolvoval, hoci turistického pochodu som sa nezúčastnil, lebo som ten čas využil na rozhovor s Petrom Greksom, obdivovaním sklárskej pece a zručnosti sklárov pri práci a kôrovej kaplnky. A to napriek tomu, že vyše mesiac som "maródoval" prakticky bez akéhokoľvek pohybu i s týždenným pobytom v nemocnici.
Aby v sobotu bola v peci tekutá žeravá sklovina z roztaveného kremeňa (žabice), kúriť v peci začali už v stredu. V sklárskom skanzene vo Valaskej Belej neďaleko Prievidze, ktorý som nedávno tiež navštívil, je malá taviaca sklárska pec elektrická a ako vsádzka do nej sa používajú sklené črepy. Rozdiel medzi týmito pecami je asi taký, ako medzi parným a elektrickým rušňom: elektrický rušeň môže byť v prevádzke okamžite, parný musí najskôr dlhý čas pred jazdou byť vykurovaný kvôli pare.
Pretože som poobdivoval výrobu a spracovanie skla, rozhovor so zaujímavým človekom Pavlom Greksom bol stále prerušovaný. porozhliadol som sa trocha aj po osade a pobral som sa hore do Hornej Bzovej obdivovať kôrovú kaplnku. Rozhovor som dokončil po návrate späť
Pred dvomi rokmi som pochodil po dedinách Novohradu a Malohontu, v ktorých sa najdlhšie udržali sklárske huty - zúbožený stav, ruiny fabrík, ktoré prežili raný kapitalizmus R-U, kapitalizmus ČSR, socializmus ČSSR, ale neodolali vyspelému kapitalizmu súčasnej doby
Namiesto tradičného záverečného piva na bystrickej stanici tentoraz bol rovnako chutný záverečný medokýš spred zvolenskej stanice:-)
.
