V Lietave bolo uvádzanie známky Lietavského hradu. V pôvodnom ozname bol ako miesto konania uvádzaný Lietavský hrad, parkoviská pre autá v Lietavskej Svinnej a v Lietave-Majeri, hore na hrad peši turistickými chodníkmi. Komu to len mohlo napadnúť? Filatelisti sú v drvivej väčšine starí ľudia, mnohí s paličkami, a tí sa mali škriabať strmými svahmi na hrad? Z Lietavy-Majera po modrej, zo Svinnej po zelenej. Dokonca rozbahnenými chodníkmi po daždi? Aj ja som bol v tom, že to bude na hrade, našťastie som si v to ráno prečítal, že sa miesto konania mení a bude to v kultúrnom dome v obci Lietava. Pôvodne som na hrad chcel ísť z Podhoria po modrej, je to o čosi dlhšie, ale miernejšie. To som ešte nešiel, iba z Podhoria popri krížovej ceste na opačnú stranu.
Takže krstenie známky Lietavského hradu za účasti jej autora prebiehalo v kultúrnom dome v obci. Ako je to zvykom, takáto akcia býva v obci sviatkom za hojnej účasti oficiálnych predstaviteľov, filatelistov z rôznych kútov, dokonca tam boli aj Moraváci, i občanov obce. Krstenie prebehlo štandardným spôsobom za prejavov i posypania. Bola tam i príležitostná poštová priehradka s filatelistickým materiálom a príležitostnou poštovou pečiatkou, nechýbalo ani pohostenie účastníkov.
Po uvedení známky som sa vybral hore na hrad, ostatný raz som na ňom bol pred dvomi rokmi, keď som sa ta vybral turistickým chodníkom z Rajeckých Teplíc. Ešte doma som si poriadne preštudoval mapu, trasy chodníkov, stúpania..., aby som ju nemusel vyťahovať na mieste. Lietavský hrad je od Martina len na druhej strane za Lúčanskou Malou Fatrou, ale predsa je už v Súľovskej vrchovine, na druhej strane doliny. Hore na hrad som nešiel po miestnej červenej turistickej značke, smerovku na ňu som si všimol z autobusu, ale vybral som sa z obce na vlastnú päsť kolmo hore, reku, na hrebeň sa dostanem, ak budem stále stúpať a tam narazím na chodník z Podhoria. Stúpanie síce tiež značné, ale aspoň terén pokrytý mokrým lístím bez blata. Po hrebeni vedie lesná cesta, na ktorú som natrafil, aj modrú značku som tam našiel, i miestnu červenú. Odbočil som doľava, prišiel na turistickú križovatku Cibuľník, dostal sa na hrad. Keď som prichádzal ku hradu, predbiehali ma dve dievčence, oni išli po ceste, ja som šiel pár metrov bokom nad cestou, po okraji brala, aby som toho videl viac aj na druhú stranu na časť Malej Fatry.
Poobzeral som si hrad, poprechádzal sa, za dva roky sa toho tam hodne zmenilo. Lietavský hrad na bralnom výbežku Súľovskej vrchoviny pochádza z 13. storočia, rozlohou patrí medzi naše najrozsiahlešie. Vystavaný bol rodom Balašovcov. Časom menil majiteľov, podobne ako iné slovenské hrady. Poslednými majiteľmi boli Thurzovci. Postupom času stratili o hrad záujem a od 17. storočia pustol.
V priestoroch hradu som sa stretol s dvomi sympatickými mladými dievčatami, jedinými živými dušami počas môjho prechodu z Lietavy do Lietavskej Svinnej, ktoré sa už vracali. Dali sme sa do reči a vysvitlo, že sú to dcéry istej dobre známej blogerky Blanky, ktorej som zas kýval, ale ona mi neodpovedala. Dcéru som mohol poznať aj podľa Blankinho typického žltého púpavového venčeka.
Po prezretí hradu som sa spustil do Lietavskej Svinnej po zelenej, strmé klesanie rozbahneným klzkým chodníkom. Prídem do Svinnej, autobus do Žiliny pred 5 minútami odišiel. Z mapy som vedel, že na hornom konci obce je drevená zvonička, tak sa idem na ňu pozrieť. Pozrel som si ju, ešte stále pol hodinu času, ale na náprotivnú stranu prichádza práve autobus do Babkova, kde sa obracia späť. Nasadnem, vyveziem sa na konečnú a po pár minútach sa odveziem ním do Žiliny.
Oproti akciám posledného obdobia mala táto jednu výhodu: Voda z hora sa pominula počas cesty autobusom zo Žiliny do Lietavy, kedy výdatne pršalo, ale potom už žiadna kvapka, dokonca trochu sa aj slniečko ukázalo. Ale aj tak počasie len také, aké po daždi býva.
O obnovu hradu sa stará občianske združenie neziskového charakteru Združenie za záchranu Lietavského hradu (ZnZLH).
.
