V týždni som sa bol prejsť Pieninským národným parkom, ale veľa som toho tam nevidel. Hmly, končiare skryté. Pôvodne som si chcel odskočiť aj na poľskú stranu a vyjsť aj hore na kopce, ale v tej hustej hmle som poľskú stranu nechal na pokoji. Aj po našej som sa len prešiel po fajn ceste od hraničnej lávky v Červenom Kláštore popri Dunajci po Huty. Cesta hromadnou dopravou, ta do Kežmarku vlak, z Kežmarku cez Spišskú Starú Ves autobus, späť cez Starú Ľubovňu a Kežmarok autobus do Popradu a odtiaľ vlak.
.
.
Takto to vyzeralo pri pohľade z autobusu pri stúpaní
do Magurského sedla medzi Kežmarkom a Hviezdnym
.
To je už pohľad z centra Červeného Kláštora na Dunajec, poľskú stranu a ďalej na Pieniny
.
.
Končiare strmých bradiel na poľskej strane nad Dunajcom
sa skrývali kdesi v hustej hmle
.
Najznámejšie miesto na Dunajci, Jánošíkov skok.
Tu vraj Jánošík prijímal chapcov do svojej družiny -
záujemca musel preskočiť 10 m široký Dunajec
.
To je Jánošíkov skok so zelenou vodou Dunajca
.
Pohľad hore dolinou od Jánošíkovho skoku
.
Pohľad dole Dunajcom
.
Stretol som len piatich peších turistov, troch cykloturistov
a tohto psíka bez majiteľa, s ktorým sme sa hneď aj skamarátili,
veď som sa s ním bratsky podelil so svojím proviantom.
Pivom som ho neponúkol, ale aj tak mi robil sprievodcu
.
Na Dunajci žije veľa vodných staviteľov, o čom svedčili
mnohé takto obhlodané kmene stromov na brehu
*
A teraz už koniec týždňa.
Rozhodol som sa, že dokončím to, čo som minule začal a nedokončil -
z Vyšnej Revúcej do Ružomberka,
teda pôjdem z Podsuchej cez Šiprúň s Ružomberčanmi.
V Ružoberku na stanici som sa stretol aj s Kubínčanmi,
aj porozprávali sme sa, aj ťahalo ma to s nimi na Choč,
ale chcel som dokončiť to nedávno začaté.
Kubínčanov bola veľká partia, zo dvadsiati,
Ružomberčani sa zišli deviati, ja som bol desiaty.
Pre domácich je táto vychádzka už neveľmi atraktívna,
a v takom počasí, aké veštila predpoveď...
Tu, v Podsuchej, som minule končil a teraz sme na tomto parkovisku začínali.
Vybrali sme sa cez Nižné Matejkovo na veľkofatranský Šiprúň
.
Pohľad na druhú stranu doliny, za cestu a riečku Revúca,
to je už najzápadnejšia časť Nízkych Tatier,
kde z tých skál padá voda najvyššieho nízkotatranského
vodopádu - Brankovského (55 m)
.
A ta kdesi hore ideme, aj počasie je tam zatiaľ na pohľad obstojné
.
.
.
.
Popri tomto horskom potôčiku...
.
.
...po dobrej asfaltovej lesnej ceste
.
Kvôli foteniu som trochu zaostával,
veď každý záber zdrží zopár sekúnd
.
Tu sme zanechali asfaltku a išli sme po dne potôčika
.
.
.
.
.
Zdola sa to zdalo, že je počasie obstojné, bez hmly,
ale keď sme vyšli o čosi vyššie,
len sem-tm sa ukázali malé fliačiky ožiarené slnkom.
.
.
.
Inak celou cestou nás sprevádzali hmly a zima,
mnohí mali teplé čiapky, rukavice a kapucne
.
.
Tesne pod vrcholom Šiprúňa
.
Skupinový záber na vrchole,
kde sme sa stretli s tromi ďalšími turistami
.
Začiatok zostupu
.
.
.
.
Tam v strede to je "zrúcanina" bývalého senníka
.
.
Týmto som sa tu pozeral na chrbát ja...
.
...a títo sa tu pozerali na chrbát mne
.
.
Vzdialejšie kopčeky sa ukazovali len tak matne svojimi obrysmi
.
.
Vo výške asi 1150 m vzorne pokosené ako v mestskom parku
.
To je už zostup k senníku na poľane pod Tlstou horou
.
Pohľad na Ružomberok tam dole sponad poľany pod Tlstou horou
.
Senník na poľane pod Tlstou horou
.
Tu sme opustili turistický značkovaný chodník
a pustili sme sa dole skratkou do Čutkovskej doliny
.
Ďalší senník, na trase ich bolo niekoľko
.
.
Začiatok Čutkovskej doliny
.
A nakoniec zopár zaujímavých kmeňov
.
Dva deravé kmene...
.
.
.
...tri rozvetvené kmene a...
.
...veľká nora pod stromom
.
.
Naspäť som mal výborné dopravné spojenie:
na stanici v Rybárpoli som čakal na vlak 4 minúty,
na Vrútkach na autobus MHD 2 minúty,
takže doma v Martine som bol už o tretej
