Okrem prírody rád navštevujem aj rázovité slovenské regióny, dediny a mestá, ale aj múzeá, najmä tie vo voľnej prírode - skanzeny, aj obecné múzeá ľudových tradícií. Hoci z vlastnej skúsenosti poznám niekdajší život na dedine, rád si to pozriem aj v múzeu. Aj Múzeum liptovskej dediny v Pribyline som neraz navštívil v lete či v zime.
Popri ňom vedie aj autobusový spoj z Mikuláša cez Hrádok k hotelu Permon a ďalej cez Podbanské na Štrbské Pleso.
Nad ním sa vypínajú končiare Západných Tatier. Väčšina objektov pochádza z oblasti zatopenej vodnou nádržou Liptovská Mara, ale sú tu i jednotlivé objekty z ďalších dedín Liptova. Ako v ostatných skanzenoch, aj v tomto sú domčeky a domy tradičných obyvateľov dedín: bezzemka, malého a stredného roľníka i dedinského boháča, richtára a rôznych remeselníkov - krajčíra, kováča, kolára... Tradične je tam škola, kostol, krčma i krám. Takmer všetky objekty sú drevenej konštrukcie, veď drevo bolo tradičným stavebným materiálom týchto oblastí. Niektoré sú holé drevo, len konzervované, iné sú obhádzané hlinou a obielené vápnom. Dve kamenné budovy sa však vymykajú z okolia: je to gotický kostol z Liptovskej Mary a goticko-renesančný kaštieľ z Parížoviec, oboje z dedín zatopených vodnou nádržou Liptovská Mara. Vhodne dopĺňajú dedinskú kulisu skanzenu.
Liptovské dediny v porovnaní s niektorými inými regiónmi boli viac strediskové, bez alebo len s málo lazmi-kopanicami. Po chotároch boli roztrúsené senníky, seno sa z lúk nezvážalo hneď po skosení a nasušení, ale sa skladovalo v senníkoch a zvážalo sa postupne v zime na saniach, keď nebola iná poľnohospodárska práca. Kedysi zimy boli zimami, trvali dlho a súvisle. Hoci aj na LIptove boli aj domy, kde bolo vo dvore viac rodín za sebou, v skanzene si nepamätám na taký prípad.
Podľa konfesie sa Liptov člení zhruba na katolícku oblasť (dolný Liptov) a evanjelickú oblasť (horný Liptov). V Liptove, najmä Ružomberku, žila kedysi aj silná židovská komunita, o čom svedčia židovské cintoríny v Ružomberku, Partizánskej Ľupči či Liptovskom Mikuláši. Hneď po vstupe do domu možno zistiť, akej konfesie je majiteľ: katolíci majú zavesené obrazy Ježiša alebo Márie alebo Márie s Ježiškom, evanjelici Večeru Pánovu a prípadne menší obrázok s písmom v švabachu a češtine s textom "Co Bůh činí, vše dobré jest", "Já a dům můj sloužiti budeme Hospodinu", "Hrad prepevný jest Pán Bůh náš" a pod. V bohatších rodinách mali prípadne nad posteľou aj vlastné fotografie v ráme. Toto konfesijné členenie vidno i v izbách v skanzene.
Okrem iného som tu našiel aj dva objekty, ktoré sú kópiami existujúcich objektov v dvoch liptovských dedinách, obe sú dedinské zvoničky: jedna je z Paučinej Lehoty, dediny pri vstupe do Demänovskej doliny, druhá z Jalovca pod Západnými Tatrami.
Okrem stavieb, rôzneho poľnohospodárskeho a remeselníckeho náradia v skanzene, tak ako aj v ďalších skanzenoch, chovajú tu aj domáce zvieratá: ovce, kozy, huculské koníky, ktoré sú pre deti najzaujímavejšie.
Na hornom konci skanzenu je aj statická expozícia Považskej lesnej železnice, ktorá viedla z Liptovského Hrádku údolím Čierneho Váhu cez Kráľovu Lehotu a Liptovskú Tepličku do Staníkova pod Andrejcovou.
ŠKOLA
V menších dedinách a na lazoch-kopaniciach bolo kedysi, kým ešte nebola rozšírená autobusová doprava, veľa malotriednych škôl, ktoré navštevovali žiaci nižších ročníkov. Starší žiaci od 5. ročníka navštevovali meštianky, ktoré boli len v mestách a vo väčších dedinách. Niektorí žiaci navštevovali školu len nepravidelne, keď neboli sezónne práce a nemuseli pri nich pomáhať. V zime zas niektorým nedovoľovala návštevu záľaha snehu a vysoké záveje. Učitelia patrili medzi dedinskú honoráciu (farár, notár, učiteľ a žandár) a požívali všeobecnú úctu. Tá úcta bola prirodzená, veď žili každodenným životom ľudu, bývali na dedine, poznali každého problémy a pomáhali aspoň radami. Dnes mnohí učitelia odučia učivo a hajde na najbližší autobus domov na sídlisko do mesta
KOSTOL
Kostol bol miestom, kde sa schádzala dedinská spoločnosť. Tu je prenesený katolícky kostol z dediny Liptovská Mara, ktorá bola zatopená rovnomennou priehradou. Ďalšia veľmi zaujímavá stavba zo zatopeného územia je evanjelický artikulárny drevený kostol z Paludze s veľmi zaujímavou históriou, premiestený medzi obce Sv Kríž a Lazovné pri Mikuláši, ktorý by do skanzenu tiež veľmi vhodne zapadol
OBCHOD
Dedinský krám, tak ako si ho aj ja pamätám z raného detstva - bolo v ňom dostať všetko: od petroleja do lampy cez cukríky, svätojánsky chlieb, čapovaný rum, boks na topánky až po cukor a droždie
KAŠTIEĽ
ĽUDOVÁ DREVENÁ ARCHITEKTÚRA
VNÚTORNÉ ZARIADENIE OBYDLÍ
V dome obyčajne len jedna izba bola využívaná na celodenné bývanie pre viac generácií (starí rodičia, rodičia, deti): bola súčasne spálňou, obývačkou, kuchyňou... Len starí rodičia, dievky vhodné na vydaj, prípadne ženatý syn s manželkou bývali niekedy samostatne v zadnej izbe (dievka po vydaji odišla bývať do domu manželovej rodiny). Aj v posteliach sa spávalo obyčajne po dvoch: otec so synom, mama s dcérou, starkí s vnúčatami. Neoddeliteľnou súčasťou bola veľká pec, ktorá presahovala cez stenu do pitvora a v ktorej sa piekol aj chlieb. Koch (komín) ústil na povale, neprečnieval ponad dach (strechu) a na povale sa údili rôzne dobroty: šunky, švankes (tlačenka), slanina, klobásy, rebrá...
REMESLÁ A REMESELNÍCI
Slovenská dedina bola v podstate sebestačná v remeaselníckej oblasti: kováči, kolári, šustri (obuvníci), tkáči, kušnieri (kožušníci)... Niektorí remeselníci to mali ako celodenné zamestnanie, iní ako doplnkové popri sedliačení, prípadne sezónne v zime, keď práce okrem vývozu hnoja a močovky na poli neboli žiadne. Hádam v každej rodine mali krosná na tkanie plátna a prakticky nezničiteľných domácich pokrovcov (kobercov).
ZVIERATÁ V SKANZENE
Tak ako vo väčšine skanzenov, aj tu chovajú niektoré domáce zvieratá, ktoré sú potešwením najmä najmladších návštevníkov skanzenu
POVAŽSKÁ LESNÁ ŽELEZNICA
Hlavná vetva Považskej lesnej železnice bola dlhá 40 km, s odbočkami až 110 km. Železnička slúžila nielen na zvoz dreva zo svahov Nízkych Tatier k železnici a na pílu do Hrádku, ale aj na osobnú dopravu. V okolí Liptovského Hrádku, Kráľovej Lehoty a Svarína sú ešte pozostatky násypu po železničke a zhrdzavený železný most ponad Váh. V skanzene sú umiestené parné i motorové rušne, nákladné i osobné vozne.Považská lesná železnica sa nachádza na hornom konci skanzenu. Niektoré jej nákladné vozne sú umiestené na šínach (koľajniciach) pod holým nebom, veľká časť exponátov je však v zakrytom priestore, ktorý slúžil pôvodne ako sklad pri výstavbe skanzenu.
A NA KONIEC - KRČMA Z ČACHTÍC NA LIPTOVE
Keď som kedysi bol na návšteve skanzenu, neďaleko kostola som naďabil na zvláštnu stavbu, o ktorej som sa tam nič nedozvedel. Ani na internete som o nej nič nemohol zohnať, tak som sa o nej dodatočne informoval v skanzene. Je to kópia krčmy v Čachticiach, ktorú tu postavili ako kulisu pri nakrúcaní filmu o Bátoryčke a potom ju zbúrali, takže teraz by ste ju tam už márne hľadali, nič by ste z nej nenašli
.
