Pôvodne to mal byť výstup z Telgártu a zostup na druhú stranu do Liptovskej Tepličky, teda z Horehronia na Liptov, ale pretože všetci okrem mňa ta prišli spolu na dvoch autách, tak sme aj zostúpili do Telgártu k autám. Boli sme z rôznych končín Slovenska od východu až na západ. Jedno auto zo Spiša, druhé z Topoľčian. Niektorí západniari prišli na Spiš vlakom a odtiaľ do Telgártu spoločne autom.
Ja som ta šiel, tak ako takmer všade, verejnou hromadnou dopravou: do Vrútok MHD, do Popradu vlakom, k Dobšinskej ľadovej jaskyni autobusom, do Telgártu vlakom. Cesta príjemná, spojenie dobré. Ale mal som aj akési dve nepríjemnosti.
Predbežne sme sa dohodli, že síce pôjdeme všetci z Telgártu, ale stretneme sa až hore na vrchole Kráľovej hole. To podľa toho, kto kedy príde do Telgártu, aby sme nečakali dlho jeden na druhého. Vybral som sa po zelenej smerom na Kráľovu skalu, ale kdesi na lesných cestách som zelenú značku stratil a vracať sa dole a pohľadať ju sa mi už nechcelo, tak som sa vybral kolmo hore rúbaniskom s výhľadom doľava i doprava - však sa kdesi len musím dostať, stratiť sa na Slovensku predsa nestratím, no nie? A keď som vyšiel na vrch rúbaniska, uvidel som na druhej strane trocha nižšie elektrické vedenie. Spustil som sa k nemu, veď ma kdesi musí doviesť, no a na jeho stožiaroch som objavil červenú značku, po ktorej som absolvoval posledný úsek výstupu popod elektrické vedenie a potom popri potôčiku.
Druhá nepríjemnosť bola horšia. Po čase mi hore na holi prestalo fungovať "elektrické ucho". Nazdal som sa, že to len batéria skončila svoj život, aj vymenil som ju, ale nepomohlo to, aj tak nič. Bolo to čosi horšie, zistil som, že to úplne odišiel strojček, ešte v záručnej dobe po poldruha roku používania. Náhradný strojček človek so sebou nenosí. Ten, čo som používal predtým, vydržal bezchybne fungovať celých deväť rokov, teraz to bola iná značka, svetoznámejšia, pôsobiaca aj v iných oblastiach priemyslu. No a ja som bez strojčeka hluchý ako peň - 96%-ná praktická nedoslýchavosť na obe uši, takže nepočujem nič. Ani s kamarátmi som sa tam hore nemohol porozprávať. Kým som posledný úsek výstupu išiel s maďarskými dôchodcami, ešte fungoval, ale s tými som sa tiež nemohol porozprávať: oni nevedeli slovensky, ja zas maďarsky. Keď som kedysi natrafil na maďarských turistov-dôchodcov v Demänovskej doline, s tými sme sa dorozumeli aspoň lámanou ruštinou, s týmito terajšími to však nešlo nijako.
*
Takéto nízke a husté hmly, keď vlak prechádzal pod Tatrami
.
Medzi autobusovou zastávkou a železničnou stanicou
Dobšinská ľadová jaskyňa lúka plná jesienky obyčajnej
.
Chodník cez prírodnú rezerváciu medzi
autobusovou zastávkou a železničnou stanicou
.
Železničná stanica Dobšinská ľadová jaskyňa.
No, reku, ak takáto hmla bude všade, tak ďakujem pekne.
Ale našťastie, počasie sa trochu umúdrilo, bolo až horúce,
za výstupu až prihorúce, ale na vrchole dosť silný vietor
a obloha sa začala aj zaťahovať akoby na dážď
.
Pred železničnou stanicou istý Holanďan vetral svoju pojazdnú spálňu.
V čakárni mal rozložený plynový varič a porozvešiavané prádlo
.
Partia mladých turistov z Hornej Oravy, z rôznych miest a dedín,
išla tiež na Kráľovu hoľu a potom mali naplánované ďalej po hrebeni.
Do Telgártu sme cestovali spolu, vystúpili pri Telgártskej špirále tiež,
aj do dediny sme ešte išli spolu, potom sme sa stretli až hore na vrchole
.
Aj tento tichý a prítulný Dunčo s príjemnou majiteľkou stredného veku
sa k nám na stanici prikmotril
.
To je začiatok našej pešej túry -
pri východe z telgártskeho tunela na zastávke Telgárt-Penzión.
Po červenej je to menej náročné, kratšie, stále stúpanie,
po zelenej je to cez Kráľovu skalu, za ktorou nasleduje zostup do sedla
medzi Kráľovou skalou a vrcholom Kráľovej hole
.
Známa telgártska železničná slučka -
začiatkom je vchod do telgártskeho tunela,
koncom je o 31 m vyššie položený telgártsky tunel
.
Krásny telgártsky viadukt ako koniec telgártskej slučky -
stred železobetónový, krajné oblúky kamenné
.
Grécko-katolícky kostol v Telgárte.
Keď som ho fotil, prihovoril sa mi jeden náš spoluobčan,
že vraj aj oni majú kostol
.
Na múriku oplotenia kostola sedela jeho manželka a či by som ich
neodfotil spolu. Reku, čoby nie. Tu sú, ale neuvidia sa, internet nemajú.
Potom som šiel s ním, viedol ma až takmer do ich osady, že odfotím ten ich kostol,
ale keď som tam žiaden nevidel, vrátil som sa znova na zelenú značku
.
V jednom dvore som videl takéto čosi, čo som už nevidel,
ani nepamätám, kedy naposledy:
na dvore pekný zelený trávnik a na ňom sa pasú teliatko a ovečky
.
Hneď povyše dediny prameň výbornej osviežujúcej vody
.
Prvý pohľad na stred Telgártu počas výtupu po obzretí sa späť
.
.
Na tomto voľnom priestranstve som neďaleko pred sebou zazrel troch turistov.
Asi predtým oddychovali, keď mojím tempom som sa im tak veľmi priblížil.
Dohoniť sa mi ich však nepodarilo, v lese mi zmizli.
Potom som prešiel lesom krížom cez dve lesné cesty,
spočiatku po zelenej značke, potom som ju stratil,
tak po druhej lesnej ceste som sa vybral napravo
.
Časť Telgártu z rúbaniska
.
.
.
.
.
Týmto rúbaniskom som sa vybral hore,
dával som pritom pozor, aby som nezadlávil vysadené stromčeky,
a dostal som sa až na červenú značku
.
.
Všade okolo veľa takýchto vysokých rovných mŕtvol stromov
- potvrdilo sa to známe: Stromy umierajú postojačky
.
To je skupinka turistov-dôchodcov, niektorí len tak v poltopánkach,
o ktorých som sa dozvedel, keď som sa chcel s nimi pustiť do rozhovoru,
že sa nedorozumieme - oni sú Maďari
.
.
Po ceste sa hore škriabala skupinka cyklistov,
medzi nimi aj dievčatá. Niektorí bicykle pred vrcholom už len tlačili vedľa seba
.
A to je už vrcholová značka - 1948 m n. m.
.
.
Na vrchole
.
.
69-ročný maďarský turista z Godolo neďaleko Budapešti,
celý uchvátený tou nádherou, výhľadmi.
Barackovicu v ťapke mal výbornú, nefalšovanú, pravú maďarskú,
ja zas pravé slovenské pivo v dvoch plechovkách.
A tak sme sa navzájom počastovali, jedno som mu venoval
.
.
Takýto pohľad sa naskytol na druhú stranu, v pozadí Vysoké Tatry,
ale poriadne z nich nebolo nič vidieť, človek si viac musel domyslieť.
Zatiahnutá obloha akoby pred búrkou, končiare v oblakoch
.
.
.
.
A to je v závetrí oddychujúca skupinka filatelistov-turistov
.
Spoločná fotka filatelistov na vrchole na pamiatku
.
.
Zostup - ten vpredu v čapici je predseda
Zväzu slovenských filatelistov
.
Kráľova skala pri zostupe
.
Pod Kráľovou hoľou prameň Zubrovice
.
.
Tiekla v nej síce chutná pitná voda,
ale predsa to len nebola tá známa poľská Zubrowka
.
Dozvuky poriadnych skál pri zostupe nad dedinou
.
Na záver príjemné spoločné posedenie filatelistov
.
Takto vyzerali Vysoké Tatry, keď som sa vracal osobným vlakom domov
.
K výstupu bol vydaný tento poštový lístok s prítlačou.
"Spomienka na Vovu" - Vova (Vladimír Priputen)
bol významným slovenským filatelistom a filatelistickým publicistom,
nadšeným turistom a obdivovateľom krás slovenskej prírody.
Ešte vlani, hoci so zdravotnými problémami, sa zúčastnil filatelistického výstupu
na Poludnicu, tiež v Nízkych Tatrách,
tohoročného výstupu na Kráľovu hoľu sa už nedožil
*
Na budúci rok filatelistickí turisti pri príležitosti filatelistickej výstavy,
ktorá sa uskutoční v Nitre, urobia spolu s českými výstup na Zobor,
významný pamätník našich dejín.
Veď na budúci rok si pripomenieme 1150. výročie príchodu
solúnskych bratov Cyrila a Metoda na naše územie
*
Budúci týždeň je Medzinárodný týždeň nepočujúcich
*
A nakoniec dvakrát Na Kráľovej holi.
Ktorá je Vám viac pochuti?
