*
Takže začiatok vychádzky Trenčín, koniec vychádzky takisto Trenčín.
Ako vidno, krásne slnečné počasie nám prialo.
Pohľad na trenčiansky hrad od železničnej stanice
.
Mníchova Lehota.
Z obce sme nevideli nič, lebo vodič autobusu nás usmernil hneď
na začiatku obce na turistický chodník.
Na začiatku žiaden turistický smerovník, možno v strede obce hej,
ale zato hneď dve farby turistických značiek - zelená a červená
.
Onedlho sa chodník rozdvojoval, zelená značka naľavo, červená napravo,
aby sa neskoršie znova spojili. My sme sa vybrali kratšou, ale strmšou trasou,
po červenej značke na po nej sme na ten kopec aj potrafili
.
Počas celého výstupu trasa viedla horou,
len občas bolo vidieť v diaľke Trenčín a okolie
.
.
.
Zablúdiť sa nedalo ani keby človek chcel,
trasa viedla po lesnej ceste prakticky bez odbočky,
husto značená z oboch strán
.
Kto chce na vlastné oči vidieť infláciu,
tak tu ju má:
Inflácia turistických značiek. Na každých pár metroch z jednej i druhej strany.
Tu na týchto pár metroch sú na tejto strane štyri, na druhej sú tiež.
Značkári boli asi platení od počtu.
S takým hustým značením som sa ešte nestretol
.
Mŕtvy krtko naprostred cesty
.
Umelci sa nezaprú ani v hore - vyzdobený pomerne čerstvý peň
.
Prvá skupina skál, ale nič nie zvláštne
.
.
A tu rozostavaná vtáčia novostavba bez potreby hypotéky z banky
a zadĺženia sa na celý život
.
.
To je už chata Pod Inovcom, na Inovec už len 45 minút
.
.
Svetové smerovky pri chate
.
Umelá lezecká stena má svoje výhody,
ale predsa len sa nevyrovná prirodzeným stenám,
napr. v Súľovských skalách
.
Cestou sme natrafili na poviazaný ťažký kameň.
Nedokázali sme si vysvetliť význam toho povrazu okolo neho
.
.
Množstvo podobných stromov, kde sa kmeň rozdvojuje,
aby sa trochu vyššie znova spojil,
podobne ako tie dva turistické chodníky - zelený a červený
.
.
.
Znova zopár pohľadov na Považie
.
Veľký visiaci úlomok stromu vedľa trasy
.
.
Znova podobné rozdvojené a potom vyššie spojené kmene
.
.
.
Pohľad na Trenčín a okolie z jedinej oficiálnej výhliadky
- výhliadky Dr. Bundalu vo výške 960 m.
Umiestená ja na miernom brale.
K nej sa z chodníka treba spustiť podľa smerovky na Sviniarkach vo výške 1005 m.
Je to len 5 min. dole z chodníka a 5 min. späť hore na chodník,
ale tých 10 min. naviac na to odbočenie to vynahradí
.
Veľmi sa mi páči ten turistický zmysel pre akurátnosť - 12 minút a 31 minút
.
To už je na vrchu Inovci.
Výhľad na okolie žiaden, zalesnené na všetky strany, ale sú tu dve telekomunikačné veže -
civilná a vojenská, turistická rozhľadňa žiadna
.
Dobre padne malé občerstvenie
.
Civilná veža
.
.
.
Vojenská veža
.
Na vrchu Inovci rúbajú mládenci... -
ale mládenci nerúbali, sekeru im nedali a požičať si od koho nemali,
takže ani žiadne ívery nefrkali...
.
To už schádzame dole na druhú stranu - do dediny Selec
.
.
Strom samá chrasta
.
.
.
Ešte pri príprave na výstup som sa doma dočítal,
že z pravej strany má byť prírodná pamiatka Selecké kamenné more -
na mape je hneď vedľa turistického chodníka.
Nič iné sme tam však nevideli, len takto roztrúsené malé až stredne veľké balvany.
Nie som si istý, či to má byť to kamenné more,
ja som si pod kamenným mirom predstavoval niečo iné
.
Dosť bolo takto povyzliekaných odumretých stromov bez kôry
.
V nižších polohách sa už prebúdzala jar svojimi kvietkami
.
.
.
Prvé pohľady na Selec
.
Idylka nad Selcom
.
Pri potôčiku prvé jarné kvety
.
.
Pohľady zo Selca na najvyšší kopec Považského Inovca s dvomi vežami
.
Po návrate do Trenčína sme mali do odchodov vlakov okolo hodiny času,
tak sme to využili na posedenie pri pive.
Zhodnotili sme akciu, dohodli sa, že čo najskôr bude nasledovať ďalšia.
Výstup z Mníchovej Lehoty je pohodlnejší, nie taký prudký ako zo Selca.
Ale s výhľadmi do okolia je to biedne, sem-tam za výstupu pohľad na Trenčín a Považie,
ale na druhú stranu, bánovskú, žiaden.
Ani zo samotného Inovca nič nevidieť, len tie dve telekomunikačné veže
a nebo vysoko nad hlavou.
A potom bola voľná debata. Zistili sme, aké je to naše Slovensko malé,
veď hoci sme každý rodom z iného kúta Slovenska,
máme dosť spoločných známych, v rôznych obdobiach spolužiakov,
jednému v ľudovej, druhému na strednej, ďalšiemu na vysokej,
tak všelijako poprepletane. O istom Ivanovi z Modry, o ktorého skúške z fyziky
som mal kedysi aj článok, som sa dozvedel, že je už nebohý.
A keďže všetci traja máme záľubu v ľudových piesňach,
tak aj tu čosi z nich predkladám.
((Inovec))
.
