Od Melocíka po Ivor

Drotáriou, územím medzi Váhom a slovensko-moravskou hranicou, som toho pochodil krížom-krážom už hodne. Aj na Vrchrieke som už bol, nie však v osade Vrchrieka, patriacej do obce Vysoká nad Kysucou, ale na inej Vrchrieke, na kopci Vrchrieka na rozhraní obcí Nesluša, Ochodnica a Zákopčie. Okrem toho, že som si túto trasu naplánoval už vlani a odložil si to na tento rok, šiklo sa mi to aj preto, lebo som chcel potešiť istého starého Slováka z Austrálie, ktorý tam prežíval mladosť u starkej a obrázkami odtiaľ som mu chcel tú mladosť priblížiť zas. Sľúbil som mu to kedysi, ale zas sa to odkladá na budúcnosť. Kvôli nepriazni počasia sme išli len začiatočný kúsok po vytýčenej trase, potom sme sa od nej odklonili a zakončili sme to vo Veľkom Rovnom-Ivore. Za takého počasia by sme toho veľa aj tak nevideli - popŕchalo, hmly, blato a čo s takým počasím súvisí. Čo však nebolo teraz, bude nabudúce. Ešte nie je všetkým dňom koniec.
Cestou ta som sa k Žilinčanom pripojil až v Bytči. V Žiline by som nestihol prestúpiť z vlaku na autobus, ktorým išli oni, takže do Bytče-Hrabového som sa zaviezol vlakom a tam som ich zastihol čakať na autobusový spoj a pridal som sa k nim. V Bytči-Hrabovom som z vlaku vystupoval ako jediný turista, ani na Súľovské skaly nebol nik zvedavý.

*

Pretože neplánovane sme skončili skôr, namiesto Dlhého Poľa vo Veľkom Rovnom, venujem mu trochu pozornosti. Veľké Rovné je významné v našej histórii najmä rozvojom drotárstva. Región od Púchova až po Žilinu, Čadcu a Makov sa volá aj Drotária. Za kolísku drotárstva sa považujú obce Dlhé Pole, Veľké Rovné a Kolárovice. Takto som po týchto kútoch okrem iných trás krížom-krážom Drotáriou aj putoval. V dvoch z nich, vo Veľkom Rovnom a Dlhom Poli, majú zriadené aj obecné múzeá, venované drotárstvu. Najviac drotárskych prác je sústredených v múzeu v Budatínskom zámku v Žiline. Rozšírenie drotárstva bolo zapríčinené neradostnou hospodárskou situáciou regióne. Nevýnosná poľnohospodárska zem a jej nedostatok zapríčiňovali biedu tamojšieho obyvateľstva, preto si museli obyvatelia hľadať iný zdroj obživy. Kysuckí drotári, podobne ako napr. aj turčianski olejkári a šafraníci, brázdili so svojimi krošňami celú Európu, ba dostali sa aj do Ázie. Na slávu kysuckých drotárov v minulosti nadväzovala spočiatku manufaktúrna a neskoršie i fabrická výroba vo Veľkom Rovnom. Sám si z mladosti zo skorého povojnového obdobia pamätám, ako po dedinách chodili s krošňami na chrbte, v ktorých mali plech a drôt, kysuckí drotári a za teplú stravu, pár drobných, okruh chleba a kúsok slaniny alebo údeného opravovali riad. Plechovými príštipkami plátali deravé plechové hrnce a rajnice alebo drôtom opletali celé, prasknuté i rozbité hlinené mliečniky a iné hlinené nádoby.
Tak teda niečo viac o Veľkom Rovnom:
 

*

Počasie počas túry bolo aké bolo, popŕchalo, hmla, od jej skončenia už takmer nikde nepršalo, v Bytči i v Žiline dosť pekne, ale vo Vrútkach a v Martine opäť dážď.

Drotárskemu remeslu sa už venuje málo ľudových umelcov, podstatne menej ako rezbárstvu. Drevorezbára nájdete takmer v každej dedine, najmä na hornej Orave, ale aj v iných regiónoch Slovenska. S jedným z pokračovateľov v drotárskom umení, mladým Jurajom Šeríkom, umeleckým drotárom z Čadce, ktorý pokračuje v tomto remesle svojich predkov, som sa kedysi zoznámil na Pribinových oslavách v Nitre, kde mal svoj stánok, v ktorom predvádzal svoju zručnosť a kde som obdivoval jeho umenie práce s drôtom.

*

Cestou ta bolo dobré dopravné spojenie, spoje nadväzovali jeden na druhý rýchlo po sebe, cestou späť to už bolo horšie a na tú malú vzdialenosť trvala dosť dlho.

Čakania na spoj pri ceste späť:
Veľké Rovné-Ivor - takmer hodina,
Bytča - hodina a pol.
Žilina - hodina a pol.

Všade však bolo k dispozícii pivo, tak sa to dalo dáko zniesť. Pri pive a pozorovaní ľudí okolo čas uteká.

*

Poznáte tú peknú ľudovú pesničku:
Ide drotár po ulici...

*

V prvú júnovú sobotu kolárovickí turisti robia známu a veľmi obľúbenú Drotársku krošňu, tak len si priať krásne počasie a Dovidenia v Kolároviciach! Za hocijakého počasia!

.