Keď som sa vlani vracal z Pružinskej Dúpnej jaskyne, ktorá býva sprístupnená iba jeden deň v roku, všimol som si v diaľke Podskalský Roháč a tak som ho zaradil medzi objekty môjho záujmu, ktoré v budúcnosti musím navštíviť. Podskalský Roháč sa nachádza v CHKO Strážovské vrchy a má dva vrcholy: na jednom konci Roháč, na druhom Veľké skaly. Už toto je o ňom veľavravné. Niečo som si o ňom pozrel, prečítal, ale keď som pozrel do mapy, zistil som, že značený turistický chodník naň nevedie, iba popod, dedinou Podskalie. A predsa: dubnickí turisti sa naň vyberali. Tak reku, keď oni môžu, prečo by som nemohol aj ja. "Zveziem" sa s nimi, veď na ich akciách som bol už neraz, aj v tej Pružinskej Dúpnej jaskyni som bol s nimi.
Dohodnúť som sa s nimi vopred nedohodol, reku, pridám sa k nim v Považskej Bystrici v meste na zastávke autobusu. Najprv zistiť, čo znamená skratka "ABŠU" a kde sa takáto zastávka nachádza. To "ABŠU" znamená "administratívna budova štátnych orgánov" a taká zastávka autobusu je v centre mesta. Medzi príchodom môjho vlaku a ich autobusu bolo asi 10 minút, ten presun zo stanice na tú zastávku autobusu by som mal stihnúť. Ale nestihol som, na zastávke som nezastihol už nikoho. Ako som neskôr zistil, skupina dubnických turistov nebola veľká, ako som na ich pomery zvyknutý, a na sformovanie nepotrebovali mnoho času. Hneď po vystúpení z autobusu sa pobrali ďalej.
Keď som ich tam nenašiel, aj spytoval som sa tam ľudí, či nevideli väčšiu skupinu turistov. Nik ich nevidel a medzitým ubehol tiež nejaký čas, takže náskok predo mnou už mali značný. No a tak som sa teda vybral sám. Nie celkom za nimi, mali ísť po zelenej značke, to by som ich už sotva dohonil, ale po ceste cez Dolný Moštenec do Horného Moštenca, kde sa zelený chodník spúšťa do dediny a pokračuje horami ďalej smerom do Podskalia. Reku, v Hornom Moštenci na nich naďabím. Zelená značka sa tam totiž spúšťa do dediny a pokračuje ďalej hore dedinou. Ani tam však nik žiadnu skupinu turistov nevidel. Aj trochu som v dedine čakal, ale keď som sa nikoho nedočkal, tak som sa vybral ďalej po zelenej. Prišiel som do Podskalia, navštívil kamaráta, bývalého spolužiaka z vysokej, ktorý tu chalupári, posedeli sme, podebatovali takú hodinku a vybral som sa ďalej do tých skál. A tam, pri kaplnke v sedle pod skalami, som sa z tabule dozvedel, že chodník po skalách je verejnosti prístupný. Nie je však zaznačený ani v tlačenej, ani v internetovej mape. A nie je označený ani ako miestny chodník tam na mieste. Pre domácich je to známe, pre mňa, cudzinca, to známe nebolo. Tak som sa nevybral priamo hore do skál, ale z druhej strany poza Veľké skaly po lúke, na ktorej bolo vidno akési vychodené stopy. Keď sa mi to už prestalo pozdávať, pobral som sa húštinami kolmo hore na skaly, ale tým mi vypadol práve krátky, ale zaujímavý úsek Roháča. Mal som ešte trochu pokračovať vychodeným chodníkom, lenže tesne spod hory hore na vrchol nevidno. A keď som vyšiel hore na hrebeň, natrafil som tam hore na menšiu skupinu turistov. Boli to práve Dubničania, s ktorými som to plánoval absolvovať. Pokračoval som sa teda ďalej s nimi.
Takto som bol aj nebol na akcii s Dubničanmi, no krátky úsek Roháča mi unikol. Neviem posúdiť, či absolvovanie úseku Roháča je atraktívnejšie ako ten zvyšok za ním včítane Veľkých skál, ale aj ten zvyšok bol turisticky veľmi zaujímavý.
Keď som pri podskalsej kaplnke nakoniec s nimi debatoval, vysvitlo, že sa nespustili po zelenej dole do Horného Moštenca, ale pokračovali neznačeným chodníkom ponad dedinu. Mohol som ich tam teda čakať! Práve pre toto rád chodím s turistami, ktorí poznajú miestne podmienky: zaujímavé miesta, rôzne skratky, neznačené trasy...
.
