Z Martina do Vrútok autobus MHD, potom do Podbiela vlak s prestupom v Kraľovanoch a odtiaľ na predposlednú zastávku pred chatou Zverovka pri ústí Roháčskej doliny znova autobus. V Podbieli z vlaku sme vystúpili dvaja starší sedemdesiatnici-turisti a pokladníčka na stanici s kasou v ruke. On ešte o tri roky starší odo mňa. Dali sme sa do reči a vysvitlo, že obaja ideme k plesám. Tak sme sa vybrali spolu. Roháčskou dolinou sa to len tak chumelilo mladými dievčencami a chlapcami, veď tam je aj čo obdivovať a tých rôznych trás je tam tiež na výber.
Spočiatku sme aj išli spolu, ale keď jemu trvalo niekoľko minút urobiť jednu snímku, trpezlivosť ma prešla, lebo by som pri tom tempe nestihol utorňajšiu podvečernú povinnosť doma. Akú, spomeniem na konci. A tak sme sa rozlúčili.
Keď som potom už zostupoval od plies k ústiu Smutnej doliny, stretol som ho vystupovať hore. Išli sme totiž z opačných strán. Tu som stretával aj rodiny s malými deťmi, pri prechode z Oravy do Liptova som deti nikde nevidel. Aj to svedčí o tom, že Roháčske plesá sú pohodová nenáročná prechádzka.
*
Takto to ráno vyzeralo v Turci
.
.
A to už je slnečné centrum Podbiela.
Pri potôčiku pretekajúcom prostriekom obce drevený vodník s fajkou
i drevený Jánošík na vodný pohon, šibrinkujúci valaškou.
Keď som o dva dni šiel z Oravy do Liptova, Jánošík ešte spal, nehýbal sa.
.
To je už v Roháčskej doline
.
Adamcuľa - aj priamo, aj odbočkou napravo sa dá dostať k Roháčskemu vodopádu a plesám.
Zdá sa mi však, že priamo popri býv. Ťatliakovej chate je to o čosi pohodlnejšie.
Ja som odbočil napravo
.
.
.
Takéto chodníky ma neveľmi uspokjujú - nie svojou kvalitou, to som zvyknutý na všeličo,
ale prostredím, kade vedú. Dookola vidíš len stromy a pomedzi ne kúsok neba nad hlavou.
A to mi veľmi nereže, radšej mám otvorené priestranstvá s výhľadmi na okolie
.
Ako tak idem chodníkom horou, pozriem dole naľavo do rokliny, a tam akýsi vodopád.
Žiadne označenie, nič, hoci neoficiálny chodník k nemu aj viedol.
Vrátim sa teda trochu späť dolu a zídem po neoficiálnom chodníku pod vodopád
.
.
Takto divoko vyzerá neoficiálny Roháčsky vodopád.
Pravdepodobne na tom potoku je podobných vodopádov viac,
lebo úbočie, po ktorom steká, je veľmi strmé
.
A to je mostík k oficiálnemu Roháčskemu vodopádu
.
.
Tak takto vyzerá Roháčsky vodopád, bohatý na vodu
.
Cestou ďalej človek natrafí na toto malé Zelené pliesko,
ktoré sa ani neráta medzi oficiálne plesá
.
.
.
Končiare kopcov sa začínali zahaľovať do hmly
.
.
.
.
.
Štvrté Roháčske pleso som "stretol" ako prvé,
ďalšie som už potom registroval len ako bezmenné (bezčíselné) plesá.
Dôležitá bola ich krása a odraz okolia v nich, nie ich čísla:-)
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
A to je už niže odbočky hore do Smutného sedla a na Liptov.
Tam pri Tatliakovom jazere stála Tatliakova chata,
teraz je tam rozostavaná nová chata s fungujúcim bufetom
.
.
.
Tatliakovo jazero a pekné odrazy okolitých kopcov v ňom
.
To už je výdatný prameň zdravej vody pri chate Zverovka
.
.
Symbolický cintorín pri chate Zverovka
.
Posledný pohľad od chaty Zverovka na končiare Západných Tatier
.
Hoci som hodinu čakal na autobus, toho druhého turistu som sa nedočkal. Dobrý spoj bol zo Zuberca do Mikuláša, takže spiatočný lístok na vlak z Podbiela do Vrútok som ani nevyužil, lebo som šiel domov Liptovom.
A stačil som sa zúčastniť aj každoutornej podvečernej akcie v pivárni Košútka v Martine,
veď život dôchodcu bez takýchto spestrení by nestál za veľa:-)
Takže som to v kľude všetko stihol, aj Roháčke plesá, aj martinské
(žiaľ, už len názvom) pivá. A chutilo všetko.
.
