Skanzen je verejnosti sprístupnený od r. 1985. Hoci ho mám trochu od ruky, navštívil som ho niekoľkokrát, posledný raz teraz na začiatku decembra na Mikuláša. A práve pri jeho poslednej návšteve som zažil na december dosť nečakaný úkaz: z vlaku medzi Popradom a Kežmarkom, hoci z Tatier nebolo nič vidieť, pod Tatrami krásna decembrová dúha. Okno na vlaku bolo dosť špinavé, ale v Studenom Potoku vlak stál dlhšie, tak som vystúpil, odfotil dúhu a znova nastúpil.
V letných mesiacoch je skanzen otvorený denne, prístup je do všetkých objektov, v prechodnom období je v pondelok zatvorený, v zimnom je je vstup len na objednávku pre väčšie skupiny. Napriek tomu aj v zime sa ta dá bez problémov dostať, ale všetky objekty sú zatvorené, takže je možnosť obhliadky objektov len zvonku. Vstupenka do skanzenu platí aj na prehliadku hradu a jeho objektov, ktorý je otvorený aj v zime.
Objekty v skanzene pochádzajú od začiatku do konca 1. tretiny 20. stor. Sú tu sústredené drevené stavby z horného Spiša a Šariša s jednoduchým účelným vnútorným zariadením, svedčiacim o zručnosti tunajších ľudí. Zrubové drevené domy, niektoré podpivničené, iné nie, zvonku neobhádzané, zvnútra niektoré obhádzané zeminou a obielené, iné nie, takmer všetky s drevenou dlážkou, ale nájdu sa aj miestnosti s hlinenou podlahou. Všetky pokryté šindľami, bez kochov (komínov). Kochy ústia na padláši (povale) pod dachom (strechou) a ich dymom sa údili zabíjačkové špeciality (šunky, slanina, klobásy, švankesy-tlačenky...), pozavesované na drúkoch. Žiadny z domov nie je pokrytý slamou ako v niektorých iných regiónoch na východe a juhu. Všetky domy na skalnej podmurovke.
Dominantným objektom skanzenu je zrubový kostolík z malej severošarišskej obce Matysová (v súčasnosti 72 obyv.) vzdialenej len pár km od okresného mesta Stará Ľubovňa, do ktorej v nepracovné dni ani len autobus nechodí. Do skanzenu bol premiestnený v r. 1979, v obci je v súčasnosti murovaný kostol. Kostolík je jednoloďová drevené stavba s presbytériom z r. 1833 a obnovený v r. 1938. Kostolík okrem toho, že je pokrytý šindľovým dachom, i jeho bočné steny sú tiež všetky z vonkajšej strany obložené šindľami. Z vnútornej strany sú brvná polootesané.
Z vnútorného vybavenia domov spomeniem v prvom rade pece: v každom dome pec na pečenie chleba, nikde nie samostatne stojaca na dvore. Niektoré spojené so šparheltom (šporákom), iné samostatné, niektoré celé v chyži (izbe), iné jednou časťou (obyčajne na pečenie chleba) v pitvore, druhou (obyčajne šparheltovou) v chyži. Zo všetkých pecí v skanzene len jedna zodpovedá ľudovým pesničkám o peci, na ktorej bolo za kochom (komínom) hodne priestoru aj na vylihovanie a spávanie prikrytý len tak pod huňou (prikrývkou z ovčej kožušiny) alebo kabanicou, príp.duchnou (perinou):
"Kde si bola tej noci, nespala si na peci..." alebo
"Keď som ja bol malý chlapec volali ma dievky na pec..." alebo
"Vyšla na pec a ja za ňu, spadla z pese a ja na ňu..." alebo...
Ale aj mojim spomienkam na detstvo, keď sme ako malé deti večerami v zime počas páračiek a priadok vylihovali na peci a počúvali hrôzostrašné príbehy o čertoch a krížnych cestách, vlkodlakoch, strigách a strigôňoch, vílach a pod. Tomu všetkému zodpovedala len jediná z nich.
Chyže viacgeneračné i viacúčelové (obývačka, kuchyňa, jedáleň i spálňa v jednom), niekedy i manufaktúra (tkanie plátna alebo pokrovcov na krosnách). Zariadené účelným jednoduchým, pekným nábytkom - masívny, obyčajne dubový stôl, niekoľko postelí, šifonier, krásne maľovaná truhlica, štelár, kredenc, lavice s operadlom i bez, umývadlo s lavórom, sapúnom (mydlom) a emailovým krčahom naplneným vodou a doma tkaným uterákom...
Ďalším vybavením boli krosná, rozkladané v chyži v zimných mesiacoch na tkanie domáceho plátna a "nezničiteľných" domácich pokrovcov. Krosná tiež mali takmer v každej rodine. V minulosti prakticky po dedinách žiaden odpad nebol, nevyvážal sa žiaden domový odpad, ani toľko smetísk nebolo. Žilo sa ekologickejšie, zdravšie. Všetko sa zúžitkovalo: biologický odpad, napr. varené šupky zo zemiakov, vňať zo zeleniny a repy na kŕmenie ošípaných a hydiny, steblá kukurice na sečku, slama na postieľku i na sečku pre dobytok, ale aj na plnenie strožliakov (slamníkov) do postelí, zakrývanie zemiakov uskladnených v hŕbach na zimu v sýpke, komore či záhrade, odpad plátna na výrobu domácich pokrovcov...
Keď som bol ostatný raz v Ľubovni v lete, odskočil som si aj do neďalekej obce Hraničné, kde je ďalší zrubový drevený kostol, rímskokatolícky, žiaľ, jeho vnútrajšok poznám len z internetu, dnu som sa nedostal.
A na dôvažok ďalší drevený kostol, tentoraz rímskokatolícky, z neďalekého Hraničného
V týchto končinách mám ešte jeden otvorený účet:
už niekoľko rokov sa richtujem na túru Stará Ľubovňa - sedlo Vabec - Čierťaže - Čertova skala - Jarabinský prielom - Jarabina, ale ešte som sa ta doteraz nedostal.
.
